Čítate druhý diel obnoveného seriálu o zákulisí biatlonových stredísk, ktorý vypracovala naša bývalá reprezentantka a piata najúspešnejšia biatlonistka histórie Jana Daubnerová. Ešte ako Gereková absolvovala 253 pretekov Svetového pohára, v ktorých získala 1829 bodov. V súčasnosti už ako trénerka doviedla Jakuba Borguľu k dvom titulom dorasteneckého majstra sveta. Janka tak má množstvo zážitkov z návštev tradičných stredík svetového biatlonu. Dnes sa podalí s Vami o tie z rakúskeho Hochfilzenu.
| Scenéria Hochfilzenu (© Igor Stančík) |
Príchod do Hochfilzenu pre mňa znamenal priblíženie sa o krôčik bližšie k domovu. Štvortýždňový pobyt na severe pred sezónou + Östersund som brala ako nutnosť a samozrejmosť spojenú s pretekaním a vždy som sa k tomu snažila postaviť profesionálne. Vedela som presne koľko dní tam pobudnem, a tak som sa na to aj psychicky nastavila. No návrat do strednej Európy ma vždy akoby prebudil zo spánku. Kým na severe môžete spať celý deň a neviete, či je ráno a či večer, v Hochfilzene som mala najradšej rána, keď ma budilo slnko. Závesy na oknách som si zámerne nikdy nezatiahla, a tak som si už od rána vychutnávala svetlo.
Hochfilzen je malé tirolské mestečko, obklopené horami, blízko veľmi známeho lyžiarskeho strediska Kitzbühel. Tí, čo radi navštevujete rakúske lyžiarske strediská, určite poznáte aj dvanásť kilometrov od Hochfilzenu vzdialený Leogang a celkom „slušná“ zjazdovka je aj vo Fieberbrunne. Práve posledné menované mestečko poskytuje ubytovanie pre viaceré výpravy, medzi nimi aj našu biatlonovú reprezentáciu. Okrem olympijskej sezóny 2005/2006, kedy sme bývali na inom mieste, nespomínam si ktorom, sa pravidelne ubytujeme vo Fieberbrunne. Je to malé príjemné mestečko. Výhodou je blízkosť od štadióna a pekné prostredie.
| Scenéria Hochfilzenu (© Igor Stančík) |
Behávať som chodila po chodníku, ktorý sa asi po kilometri odkláňa od mesta a vedie popri potoku až do lesa. Niekoľko sezón sme bývali v hoteli Alte Post, v blízkosti kostola. Ľutovali sme tých, ktorým boli pridelené izby s výhľadom na kostol. Kostolnému zvonu, ktorý ani v skorých ranných hodinách nešetril na hlasitosti, som aj ja, a nie raz, venovala škaredé slová. Samozrejme, neúčinné. Výhodou bolo dobré jedlo a celkom priestranné izby. Po tom, čo si hotel vďaka vybudovaniu špičkového wellness zaručil zdvihnutie kategórie z „B“ na „A“ (IBU kategorizuje ubytovacie zariadenia podľa cenovej hladiny, slovenský biatlonový tím uprednostňuje kategóriu B), sme boli nútení presťahovať sa na nasledujúce do niečoho „lacnejšieho“.
Alternatívu sme našli neďaleko, v penzióne Obermair. Je to opäť veľmi pekný, rodinný podnik. V kuchyni sme našli aj kúsok Slovenska, kuchár Milan nám ochotne pripravoval každé ráno, na naše skromné želanie, vajíčko na mäkko. 
Penzión má malé wellness a veľmi pekné a priestranné izby, takže aj s množstvom vecí sme dokázali udržať v izbe poriadok. Topánky, lyžiarky a sušiak na športové oblečenie našiel miesto vždy na chodbe, s čím boli stotožnení aj majitelia penziónu a nikdy proti tomu nenamietali. Či nenamietala upratovačka, keď chodila pomedzi topánky s vysávačom, to už nezaručujem! Ľudia v tomto regióne majú všeobecne väčšie pochopenie pre športovcov a moje skúseností hovoria, že čím je hotel luxusnejší a chváli sa väčším počtom hviezdičiek, tým menšie pochopenie majú jeho prevádzkovatelia pre požiadavky športovcov. Tým myslím napríklad už spomínané topánky a sušiaky na chodbách, obed mimo vymedzeného času, individuálne požiadavky na stravu a pod. Takže, všeobecne sme s týmto penziónom spokojní a ja som sa tam vždy rada vrátila.
Penzión má malé wellness a veľmi pekné a priestranné izby, takže aj s množstvom vecí sme dokázali udržať v izbe poriadok. Topánky, lyžiarky a sušiak na športové oblečenie našiel miesto vždy na chodbe, s čím boli stotožnení aj majitelia penziónu a nikdy proti tomu nenamietali. Či nenamietala upratovačka, keď chodila pomedzi topánky s vysávačom, to už nezaručujem! Ľudia v tomto regióne majú všeobecne väčšie pochopenie pre športovcov a moje skúseností hovoria, že čím je hotel luxusnejší a chváli sa väčším počtom hviezdičiek, tým menšie pochopenie majú jeho prevádzkovatelia pre požiadavky športovcov. Tým myslím napríklad už spomínané topánky a sušiaky na chodbách, obed mimo vymedzeného času, individuálne požiadavky na stravu a pod. Takže, všeobecne sme s týmto penziónom spokojní a ja som sa tam vždy rada vrátila.
| Ilustračná fotografia z Hochfilzenu (© Petr Slavík, Český biatlon) |
V Hochfilzene som odštartovala moju seniorskú kariéru. Presne 7. decembra 2005 som po prvý raz štartovala v pretekoch SP a hneď v najdlhších, vytrvalostných pretekoch. V tíme som bola jednoznačne najmladšia, tešila som sa a bála zároveň. Vylosovali mi štartové číslo 100, strieľala som 2-1-2-0 a skončila som na 79. mieste. No ak si ešte viac zaspomíname, úplne po prvýkrát som v tomto biatlonovom areáli štartovala už v pretekoch svetovej zimnej univerziády, v januári 2005, kedy organizátormi boli rakúske mestá Innsbruck a Seefeld. Kto si pamätá, Paľo Hurajt si odtiaľ odniesol bronz. Tam som vo vytrvalostných pretekoch strieľala ešte nepresnejšie 0-2-3-3, v šprinte 3-2 a v stíhačke dokonca 2-3-2-1. Ach jááááj!
No a od vtedy sme do Hochfilzenu cestovali pravidelne, každý rok. A ak niektoré zo stredísk nebolo schopné zorganizovať preteky SP, kvôli nedostatku snehu, pobudli sme v Hochfilzene ešte o týždeň dlhšie. Pred niekoľkými rokmi, keď ešte strediská neboli nútené uskladňovať sneh pre potreby nasledujúcej sezóny, aj Hochfilzen často zápasil s nedostatkom snehu. Vozili ho na nákladných autách z ľadovca, a tak navozili potrebnú dĺžku trate. Tréningy sme absolvovali ešte na tomto navozenom snehu, no nepísaným pravidlom bolo, že v noci pred pretekmi a v deň pretekov neprestajne husto snežilo a napadlo aj cez pol metra snehu. Bol to presne ten pohľad, aký si prajete vidieť 24. decembra. Prostredie štadióna sa naraz zmenilo na krásnu zasneženú krajinku. Všetci sme vďaka predpovedí očakávali náhlu zmenu počasia, a tak sme lyže nikdy deň pred pretekmi netestovali. Počkali sme, kým nasneží a tak sme si vybrali tie správne lyže, až v deň pretekov.
| Ilustračná fotografia z Hochfilzenu (© Petr Slavík, Český biatlon) |
Organizátori zas zmenili pravidlo pre nasadzovanie do skupín. Padala tá mokrá vata, z ktorej sa najlepšie stavajú snehuliaky a bunkre. No na pretekoch som tento druh snehu priam nenávidela. Štartujúci v prvej skupine robili ostatným ratrak a boli značne znevýhodnení. Na trati sa postupne tvorilo „sklo“, alebo v našej reči „mydlo“. To je až na sklo ujazdený sneh, na ktorom sa lyžuje ako na ľade. Lyže mi šmýkali a len ťažko som udržiavala priamy a dlhý sklz na lyži. Takto opísané podmienky sme zažívali v Hochfilzene pravidelne bez výnimky niekoľko rokov. Asi až posledné dve sezóny nás prekvapujúco čakali lepšie podmienky. Nebudem tajiť, že ma to veľmi potešilo.
Trať tam rozdeľujeme na dolnú a hornú časť. Zo strelnice ideme na spodný okruh, cca. 1500 metrov dlhý. Je rovinatejší, nenájdete tam strmý kopec, z najvzdialenejšieho bodu sa vraciate dlhým a miernym stúpaním. Na záver tejto časti je „vracačka“, slza s nepríjemnou pravotočivou zákrutou, ktorej prechod vždy sníma televízna kamera. Z tejto slzy nasleduje krátky strmší kopec a následne sa dlhším zjazdom popod tunel presunieme na horný okruh. Tento zjazd je príjemnou časťou trate, kde je možné chvíľu si vydýchnuť pred náročným stúpaním. Táto druhá časť je profilovo náročnejšia. Stúpanie, vlnky, zákruta, zjazd a nepríjemná, často zľadovatela pravotočivá zákruta, prejazd cez tunel a opäť krátkym tunelom a stúpaním na strelnicu.
| Scenéria Hochfilzenu (© Igor Stančík) |
Aj napriek tomu, že Hochfilzen neleží príliš vysoko nad morom, táto trať nepatrila medzi moje obľúbené. Z tohto strediska som si neodniesla ani jedno umiestnenie do desiateho miesta v individuálnych pretekoch. Potešením sú mi umiestnenia štafety, a to šieste miesto zo SP a ôsme miesto z MS 2016. Práve to šieste miesto sa mi spája s nezvyčajným zážitkom, z ktorého som si odniesla aj ponaučenie. Rozbiehala som štafetu a na druhom úseku bežala Nasťa Kuzminová. Nasťa na ležke zatočila trestné kolo a vtedy som si povedala: „A je to v háji.“
Odchádzala som sa prezliecť do bunky. Cestou ma zastavil fanúšik a žiadal moje štartové číslo ako suvenír. S mienkou, že do šiesteho miesta už aj tak nebudeme, som mu ho ochotne darovala. Čo čert ale nechcel, Terka Poliaková a Paula Fialková po vynikajúcich úsekoch vytiahli štafetu na šieste miesto. Darmo som hľadala spomedzi fanúšikov moje štartové číslo, bez úspechu. Na flower ceremony mi samozrejme nedovolili vystúpiť bez čísla, odprezentovať sponzorov je našou povinnosťou. Pod tlakom sa tvoria rýchle rozhodnutia... v cieli bola ešte americká pretekárka, ktorá mi ochotne požičala jej štartové číslo. A tak, na fotke mám 17-ku, kým štartovali sme s 12-kou Od vtedy som štafete verila vždy až do konca. Biatlon je v tom nádherný, že je nevyspytateľný a kým nepríde do cieľa posledná pretekárka, nič nie je rozhodnuté.
Od vtedy som štafete verila vždy až do konca. Biatlon je v tom nádherný, že je nevyspytateľný a kým nepríde do cieľa posledná pretekárka, nič nie je rozhodnuté.
| Inkriminovaná štafeta a Janka s odlišným číslom (© archív JD, Andrei Ivanov) |
Dozvuky z Hochfilzenu trvajú bežne ešte asi dva týždne, pokým chodia pokuty za prekročenie rýchlosti. Nejeden náš servisman alebo tréner siahol hlbšie do vrecka. Ak si niekto myslí, že slovenskí policajti zámerne merajú rýchlosť na miestach, kde najviac „zarobia“, tak tí rakúski sú ešte... povedzme že, dôslednejší. V týždni, keď Hochfilzen organizuje preteky SP, presne vedia, kde sa postaviť a číhať!
Pred Vianocami sú na programe vždy tri kolá SP. Až na niekoľko prípadov bol svetový pohár v Hochfilzene druhým v poradí. Odchod z Hochfilzenu teda znamenal, že ešte jedna zastávka a máme na chvíľu fajront
