Matej Kazár

Matej Kazár
Narodený: 10. mája 1983 v Košiciach
Klub: VŠC Dukla Banská Bystrica
Odchovanec: Klub biatlonu Predajná
Tréner: Daniel Kuzmin, Tomáš Kos, Juraj Valenta

Obľúbené stredisko: Nové Město na Moravě (Česko)
Účastník SP od: 2002
Účasť na MS: jedenásť rôznych MS
Účasť na OH: 2006 Turín, 2014 Soči

Počet získaných bodov v SP: 753

Náš historický rebríček Slovákov: 8. miesto

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Matej Kazár sa síce narodil v Košiciach, no s biatlonom a bežeckým lyžovaním začal už ako žiak v Predajnej v okrese Brezno. „V Košiciach som bol asi tri mesiace, mama odtiaľ pochádza, od malička som potom vyrastal v Predajnej, kde som aj začal s lyžovaním už v troch rokoch,“ začína rozprávanie o kariére Matej Kazár. Pripravoval sa prevažne pod vedením svojho otca Mariána Kazára (dnes je členom výkonného výboru Slovenského zväzu biatlonu) v okolí Jasenia, neskôr na strelnici Šimáň v Predajnej a od pätnástich rokov v Centre talentovanej mládeže v Osrblí. „Otec nás viedol k biatlonu od malička. Najskôr začala najstaršia sestra Erika, potom ja a brat Peter (ročník narodenia 1989, pozn. red.). Sestra s tým skončila, keď odišla na strednú školu. Nás s bratom to veľmi bavilo, radi sme chodili na preteky. Vo veku okolo 12-14 rokov to bolo náročné, často sme trénovali. Lákali ma vtedy aj iné športy, napríklad futbal, no otec ma stále držal pri biatlone,“ pokračuje 32-ročný reprezentant. V mládežníckych kategóriách sa zúčastňoval aj pretekov v bežeckom lyžovaní, reprezentoval klub ŽP Šport Podbrezová v časoch jeho najväčšej slávy.

 

Na medzinárodnú scénu prenikol ako sotva 17-ročný na MS juniorov v Rakúsku, hoci bol vekom ešte starší žiak. Už vtedy výborne bežal, najmä šprinte, a napriek priemernej streľbe (2+1), obsadil na nováčika solídne 22. miesto. „Bol som rád, že sa mi pri debute podarilo vyrovnať sa svetovej špičke. Prvý významný medzinárodný výsledok som zajazdil ešte sezónu predtým na Európskom olympijskom festivale mládeže 1999 vo Vysokých Tatrách, kde som bol v šprinte štvrtý a v zmiešanej štafete sme vtedy získali zlato, aj keď sme boli o dva roky mladší ako väčšina súperov.“

 

O rok neskôr na Sibíri v Chanty-Mansijsku už patril k lídrom svojej kategórie. Vytrvalostné preteky začal tromi pokazenými strelami na prvej položke, avšak následne už chyboval len raz a v cieli sa tešil z piatej priečky. Tento výsledok si Kazár zopakoval dvakrát v ďalšej sezóne 2001/2002. Na juniorských MS v talianskom Ridnaun bol piaty v stíhacích pretekoch, keď bežeckým časom konkuroval víťazovi Michalovi Šlesingrovi, no od medaily ho vzdialilo až šesť nepresných výstrelov. Do tretice piatu pozíciu vybojoval na Európskom šampionáte 2002 vo Fínsku, tentokrát v rýchlostných pretekoch. „Na mládežníckych MS sa mi darilo, každý rok som mal nejaké umiestnenie v desiatke. Pre mladého športovca to je povzbudením. Vedel som, že je dôležité stále sa tvrdo pripravovať, aby som to mohol preniesť aj do mužskej kategórie.“

 

Vydarená sezóna na medzinárodnom poli priniesla tínedžerovi aj nečakaný štart v pretekoch SP. Rýchly mladík dostal príležitosť v predposlednom kole vo fínskom Lahti v štafete na 4x 7,5 km spoločne s Marekom Matiaškom, Pavlom Hurajtom a Pavlom Novákom, keď nahradil trápiaceho sa Matúša Goča, ktorý sa ako dobrá voľba pre SP neukázal. Slovenská družina tu mala najlepšiu streľbu z celého štartového poľa, ale slabý beh a do cieľa prišla ako 16. v poradí. Kazár na strelnici zaznamenal skóre dvakrát 0+1, takže sa mu kolená pri premiére neroztriasli. „Cítil som sa veľmi dobre, aj keď som mal len 18 rokov. Bolo to krátko po OH v Salt Lake City, do štafety vtedy prišiel Marek Matiaško a Paľo Hurajt. Viete si predstaviť, aký to bol pre mňa zážitok a veľká skúsenosť prvý raz s nimi pretekať.“ Na svoj ďalší štart medzi elitou si však musel tri roky počkať, keď prednosť dostal o rok starší Miroslav Matiaško.

 

 

Matej Kazár (© HAMÉ, Vladimír Veverka)

 

 

 

Aj keď už Matej mal na konte štart vo Svetovom pohári, v ročníku 02/03 prvý raz absolvoval kompletnú sezónu v seriáli juniorského Európskeho pohára (predchodca IBU Cupu). Hneď prvé štyri disciplíny na rakúskych tratiach Windischgarsten-Rosenau a Obertilliach naznačili Kazárov potenciál, keď postupne pozbieral 7., 6., 18. a 5. miesto. Počas celej zimy bodoval na viacerých podujatiach a na juniorských MS v Poľsku k tomu pridal ďalšie 5. miesto po veľmi vydarenom šprinte, v ktorom finišoval tesne pred kolegom Dušanom Šimočkom. „Až do roku 2004 som jazdil stále medzi juniormi, pripravoval som na MS. V juniorských IBU Cupoch bola silná konkurencia, pamätám si, že sme súperili s Čechmi Šlesingerom i Moravcom, ktorí v posledných rokoch skončili v celkovom hodnotení SP v prvej desiatke.“

 

 

Na začiatku ďalšej sezóny sa premiérovo postavil na stupeň víťazov, v druhom kole juniorského IBU Cupu v Taliansku. V hektických stíhacích pretekoch pri silnom vetre ako jeden z mála minul len dva výstrely a skončil druhý o 29 sekúnd za Ukrajincom Sergejom Sednevom. Ďalší priebeh sezóny mu vyniesol ešte päť umiestnení v najlepšej desiatke. Vrcholom však boli posledné možné juniorské MS a ME, kde patril medzi užší okruh favoritov. Svetový šampionát hostilo francúzske Haute Maurienn, ale Matej tu, žiaľ, neprišiel v ideálnej streleckej pohode. Najvyššie sa umiestnil na 14. mieste vo vytrvalostných pretekoch. Vynahradil si to ale v Bielorusku, kde sa stal juniorským majstrom Európy vo vytrvalostných pretekoch. Začal pomalšie, ale keď videl, že sa mu darí na strelnici (strieľal bezchybne), pridal aj v behu a na poslednú položku prichádzal s obrovským náskokom na súperov. To však nemohol vedieť, pretože zhodou okolností štartoval ako prvý. Síce dvakrát minul, ale bola to stále priaznivá bilancia a do posledného úseku dal maximum. Dobehol si pre dovtedajší najlepší výsledok kariéry a biatlonovú rodinu Kazárovcov mohol doma potešiť zlatou medailou. V ďalších disciplínach bol štvrtý v šprinte, šiesty v stíhačke, ktorým dominoval Ondřej Moravec, a šampionát zavŕšil ôsmym miestom v štafete. „Už na predchádzajúcich troch MS juniorov som mal medailové ambície, ale ani jedny preteky mi nevyšli stopercentne a boli z toho 5. miesta. V Minsku sme vo vytrvalostných štartovali hneď za mužmi. Keď dobehol posledný muž nasledovali juniori. Ja som bol vtedy prvý na trati, išlo sa mi výborne, nemal som žiadne problémy. Hlásili mi, že mám dobré časy, darilo sa i strelecky, takže som aj napriek dvom chybám na poslednej stojke vedel, že z toho môže byť bedňa. Celé preteky som potom netrpezlivo čakal pri svetelnej tabuli, či ma niekto neprekoná. Vyšlo to a veľmi som sa radoval. Spomínam si na ceremoniál v centre Minsku, na krásnu atmosféru, keď hrala naša hymna. Bolo tam veľmi veľa fanúšikov, celé mesto žilo biatlonom.“ zaspomínal si na zlato z Majstrovstiev Európy 2004. Bolo jasné, že Kazárove miesto je od ďalšieho roka vo Svetovom pohári. Ale napokon sa čakanie ešte predĺžilo.

 

 

 

 

Čerstvý juniorský majster Európy sa pred sezónou 2004/2005 zúčastnil aj posledných mládežníckych MS, a to v letnom biatlone. Tam zaznamenal piate a dve siedme miesta. Potom však prišlo zranenie a musel vynechať úvodné podujatia na konci roka 2004. Začal v Európskom pohári a do kolotoča SP naskočil až vrámci predposledného kola v Pokljuke. Šprint absolvoval v 55. najrýchlejšom čase a v stíhačke sa vďaka rýchlej a presnej streľbe dokonca posunul na 39. miesto, ktoré by o pár rokov neskôr už znamenalo body. O dva týždne sa prvý raz predstavil na seniorských MS. V šprinte zaznamenal až 76. miesto, ale táto bieda sa trochu stratila v ešte väčšej biede, pretože z týchto rýchlostných pretekov sa žiadny zo štyroch Slovákov nedostal do stíhačky. Hochfilzen 2005 sme si teda mohli zapamätať vďaka tejto katastrofe. „V prvých pretekoch medzi mužmi v SP som sa snažil bežať najrýchlejšie ako som vedel, ale niekedy mi to nešlo strelecky. Nedokázal som sa tak rýchlo presadiť, až neskôr v Pokljuke som mal vydarené stíhacie preteky, kde som sa posunul oproti šprintu asi o dvadsať miest.“

 

 

Po oťukaní sa na najvyššej scéne čakala na Mateja olympijská sezóna. Zvolil tu model prípravy pretekaním hlavne v európskych IBU Cupoch, pretože sa bežecky trápil. Ani v druhej lige ale nedokázal napodobniť umiestnenia z predchádzajúcich dvoch rokov. Lepší výsledok zašiel až tesne pred OH. V Ridnaun Val Ridanna skončil v individuáli štrnásty. Do Turína však cestoval, keď sa o miesto „rozdelil“ s Dušanom Šimočkom. Kazár štartoval v šprinte, kde to dobre zvládol na strelnici (0+1) a v najväčšej svetovej konkurencii skončil 57. Potom sa v stíhacích pretekoch posunul o päť miest vyššie, ale najmä vďaka tomu, že niektorí pretekári neodštartovali a iní boli diskvalifikovaní. Minul až sedemkrát, najviac zo všetkých štartujúcich. Vytrvalostné a štafetové preteky v Cesane San Sicario absolvoval Šimočko. „Nepodarilo sa mi podľa predstáv vyladiť bežeckú formu. Chcel som sa umiestniť vyššie. Hlavne v stíhačke som veľmi tlačil na strelnici, chcel som to dať za nuly, ale naopak urobil som veľa chýb. Na moju prvú Olympiádu mám veľa pekných spomienok, napr. veľkolepé otvorenie s vystúpením Pavarottiho a ukážkami monopostov Ferrari, kde som bol ako jediný biatlonista, keďže som neštartoval v individuáli. Olympijskú dedinu a celkovú atmosféru som až tak nevnímal, bývali sme v dedinke Bardonecchi, trocha ďalej od Turína.“

 

 

Matej Kazár (© Jakub Leščinský)

 

 

 

 

V tejto olympijskej perióde čakal mladý slovenský biatlonista na výraznejší úspech vo Svetovom pohári. V sezóne 2006/07 štartoval striedavo v IBU Cupoch a SP, k bodovaným pozíciám sa ale začal približovať až v druhej časti ročníka 2007/08. V piatom kole SP (Ruhpolding) sa mu vydaril šprint s umiestnením v Top 40, ktorý ešte vyšperkoval famóznymi stíhacími pretekmi. Odstrieľal ich s jedinou chybou a do cieľa prišiel 23. po boku borcov ako Berger, Eder, Birnbacher či Eckhoff. Na ME a následné MS preto cestoval veľmi pozitívne naladený. MS v Östersunde opäť potvrdili, že po slušne zvládnutom šprinte (42.) má tendenciu v stíhačke poskočiť o niekoľko miest dopredu (37. miesto). Opakovalo sa to aj v českom Novom Měste, kde v rámci ME dokončil šprint ako 31. a v stíhačke sa vyšvihol až na pekné 15. miesto.

 

 

Ďalšiu sezónu absolvoval takmer celú v kolotoči svetových pohárov, vo viacerých prípadoch však dokončil až v druhej stovke. Svetlými momentmi boli najmä vydarené štafetové preteky. Vo štvorici s Hurajtom, Ma. Matiaškom a Šimočkom v Oberhofe dokonca zajazdili historické mužské maximum, siedmu priečku pred Švédmi či Čechmi a o týždeň neskôr zopakovali podobný výkon aj v Ruhpoldingu deviatou priečkou. Individuálne sa ale rodákovi z Košíc neprestávalo nedariť. Na svetový šampionát do Južnej Kórei cestoval, ale štartoval iba v šprinte bez kvalifikácie do stíhačky. Na európskom šampionáte v ruskej Ufe ukázal vyrovnanú streľbu vo všetkých disciplínach, najlepšie sa všetky okolnosti vyvinuli v šprinte, kde si mladý Slovák dobehol pre 19. miesto, takže mal na konte aspoň nejaký slušný výsledok.

 

V roku 2010 sa konali 21. zimné OH v Kanade. Ani táto sezóna však Matejovi Kazárovi vôbec nevyšla a nakoniec pod olympijskými kruhmi kvôli zdravotným problémom akoby symbolicky ani neštartoval. Zo štyroch šprintov vo Svetovom pohári sa nedostal ani raz do stíhacích pretekov. Mal priam hrozivú streleckú úspešnosť pri streľbe v ľahu - trafil iba polovicu terčov. „Pred Vancouverom sme mali ťažkú nomináciu. V SP sme sa vtedy pohybovali šiesti muži, no na Olympiádu mohli ísť len štyria a jeden náhradník. Bolo to napínavé až do konca. Nakoniec som dostal miesto v tíme, ale dva týždne pred odletom som dostal dosť vážny zápal priedušiek a nestihol som sa ho zbaviť do začiatku hier. Bol som ako náhradník, ale ani v jednej disciplíne som neštartoval a predčasne som sa vrátil domov,“ objasňuje situáciu v národnom tíme počas ZOH 2010.

 

 

 

 

Neúčasť vo Vancouvri Kazára nakopla k ešte intenzívnejšiemu tréningu. Cez prázdniny pozbieral tri medaily vrátane zlata v stíhačke na MS v letnom biatlone v areáli Duszniki-Zdroj v Poľsku. V nasledujúcej zime sa viditeľne zlepšil bežecky, čo je na biatlonistu spod Tatier netypické. Vylepšil aj streľbu, ale iba v šprinte, ostatné disciplíny akosi ostali v ústraní. „Po náročnej nominačke pred Vancouverom som si povedal, že už to viackrát nechcem prežiť a do ďalšieho olympijského cyklu dám všetko, aby som bol nominovaný priamo. Mal som už viac skúseností a postupne som sa zlepšoval hlavne v behu.“ Vo Svetových pohároch bodoval hneď od úvodu ročníka, keď mu vďaka spomínanej streľbe fantasticky vychádzali predovšetkým najkratšie preteky. V Östersunde bol 33., v Hochfilzene dokonca 21., čo bol vtedy životný výsledok. Ako názorný príklad zlej streľby môžeme uviesť následnú stíhačku, kde sa z 21. miesta zosunul o rekordných 31 pozícií. Potom však akoby uťal a po novom roku už žiadny výsledok neprišiel.

 

 

Matej Kazár v Hochfilzene (© Dušan Šimočko)

 

 

 

Veľký posun v Kazárovej kariére nastal až v druhej časti ročníka 11/12, keď trikrát šprintoval na 35. mieste a mal najlepšie strelecké štatistiky v kariére. V Kontiolahti sa z 35. pozície v stíhacích pretekoch dostal až na 17. priečku, čo je jeho doterajším maximom v SP. To kariérne prišlo o dva roky pod piatimi kruhmi. „Stíhacie preteky mi vtedy vyšli výborne. V pamäti mi zostalo, že v poslednom bežeckom úseku ma predbehol jeden z Nemcov a mňa potom mrzelo, že som z toho nevyťažil ešte lepší výsledok. Dva dni pred stíhačkou sme v Kontiolahti vybojovali tretie miesto v mix štafete. Nasťa Kuzminová mi odovzdala na prvej priečke a ja som to počas celého úseku udržal. Bol som rád, že som konečne dosahoval bežecké časy aké som chcel,“ zaspomínal si Kazár. Zastaviť sa musíme aj pri Matejom spomínanej zmiešanej štafete, ktorá dosiahla historické maximum napriek tomu, že neštartoval Pavol Hurajt. Kvarteto Gereková, Kuzminová, Kazár, Mi. Matiaško dokázala bežecky prekonať viaceré top národy vrátane Nemcov a Rusov.

 

Momentum a dobrú fyzickú kondíciu z tohto obdobia potom pretavil aj vo výborné výkony na MS v Ruhpoldingu. Dokončil na bodovaných priečkach vo všetkých pretekoch, v individuáli 40. v šprinte 29. a v stíhačke 24. Ďalšiu porciu bodov pridal v poslednom kole SP v Rusku. Ako študent FTVŠ UK v Bratislave absolvoval aj Svetovú zimnú univerziádu 2012 v tureckom Erzurume s bronzovou medailou v individuálnych pretekoch.

 

 

Najlepšie obdobie doterajšej kariéry a neustále stúpajúcu bežeckú formu predĺžil aj na záver roka 2012. Zopakoval si krásne 17. miesto v SP, tentoraz vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde. Pokračoval 21. miestom v Hochfilzenskom šprinte, a 22. zápisom v rovnakých pretekoch v Anterselve. V skvelej forme chcel zaútočiť na popredné umiestnenia aj vrámci blízkych MS v obľúbenom Novom Měste na Moravě. Začal šprintom, v ktorom mal na slovenské pomery neuveriteľný ôsmy najrýchlejší bežecký čas, ale kvôli štyrom nepresným výstrelom z toho vyťažil len 30. miesto. V stíhačke šokoval ešte lepšími nohami s tretím najrýchlejším bežecký časom iba s jedenástimi sekundami straty na Martina Fourcada. Ale strelecká muška bola naďalej značne vychýlená, čo znamenalo posun vpred len o jednu pozíciu. V tejto sezóne napokon zaznamenal 131 bodov, najviac v kariére.

 

 

Vďaka dobrým výsledkom a najmä vynikajúcim bežeckým výkonom bol Kazár považovaný za jedného z lídrov nášho tímu na Olympiáde v Soči. To, že nestratil formu, ukázali Svetového poháre v Östersunde či Annecy, kde pozbieral niekoľko bodov. V novom areáli zimných športov Laura sa predstavil štyrikrát. V šprinte, v ktorom skončil 37., predstihol viacero veľmi zvučných mien, no to mu nestačilo a následné stíhacie preteky odstrieľal veľmi dobre, čím sa vyšvihol až na 23. pozíciu. Matej bol stále lepší a lepší, na strelnici chyboval len minimálne a v individuálnych pretekoch na 20 km si prišiel pre dovtedy druhý najväčší úspech kariéry - 19. miesto. To mu prvý raz v živote ponúklo možnosť nastúpiť na preteky s hromadným štartom. Do masáku išiel bez rešpektu, opäť vynikajúco mieril a so stratou takmer dvoch minút na víťaza Svendsena finišoval pätnásty. „Z pretekov v Soči hodnotím najúspešnejšie mass štart. Už to, že som ho mohol ísť, bolo úspechom. Vedel som, že mám dobre natrénované. Potvrdilo sa to aj na trati, na prvom úseku som išiel v prvej šestke s top favoritmi. Celé preteky som si užíval. V druhej časti som mal o niečo slabšie nohy, ale celkovo som bol s 15. miestom veľmi spokojný.“ So životnými maximami však ešte nebol koniec. Na druhý a posledný olympijský deň bol finišmanom našej mix štafety. S Gerekovou, Kuzminovou a Hurajtom dosiahli krásne piate miesto. Na dosah bolo dokonca štvrté, no v mohutnom finiši sa Matejovi nepodarilo zdolať Nastinho brata Antona Šipulina. Pri cieľovom manévri dokonca zlomil pažbu svojej pušky.

 

 

V minulej sezóne pokračoval so zlepšovaním streleckej bilancie, no menej ho poslúchali nohy. O životnú bežeckú formu prišiel a v tomto smere sa vrátil o tri roky dozadu. V každých pretekoch začínal tradične pomalšie, ale svoju rýchlosť na rozdiel od predchádzajúcich dvoch sezón nedokázal ideálne vyšperkovať. Mal snahu prebojovať sa do elitnej dvadsiatky v SP, ale priblížil sa k tomu iba trikrát, a to hneď na úvod ročníka. V Östersundskom šprinte to bolo 25. miesto, v Hochfilzene 20. a následne 24. v stíhačke. Druhá časť sezóny a ani Majstrovstvá sveta vo fínskom Kontiolahti už nepriniesli pozície medzi svetovou špičkou, a to bolo veľkým sklamaním. Akoby chcel ukázať, že v jeho prípade už to najlepšie bolo. Šancu vyvrátiť to bude mať v tejto sezóne. V lete sa povzbudil bronzovou medailou z MS v letnom biatlone.

 

 

Matej Kazár (© HAMÉ, Vladimír Veverka)