Slovenské ženy celú našu históriu v biatlone tvrdia muziku a v minulej sezóne to dohnali na úplný vrchol. Bol to najúspešnejší rok nášho biatlonu s rekordným počtom bodov (1614), najväčším množstvom pódiových umiestnení (12) i štafetovým výkonom, ktorý bol na MS najbližšie k zisku medaily. Medzi najlepšími v celkovom poradí sme mali až dve pretekárky a do posledných pretekov obe bojovali o niektorý z glóbusov.
Už pred touto sezónou bolo jasné, že to bez Kuzminovej zďaleka nebude také ružové, ale po štvorročnom raste Paulíny Fialkovej sa už čakalo, či sa jej podarí zvíťaziť, alebo šplhať ešte vyššie. Či zlomia horšie obdobia Terézia Poliaková s Ivonou Fialkovou a ako sa v A-tíme chytí Veronika Machyniaková. Sezóna sa pre všetky skončila rozpačito. Ani jedna nebola spokojná tak, ako by si predstavovala.
Po veľkých bodových hodoch a tretej so šiestou pozíciou v celkovom hodnotení SP túto zimu slovenská vlajka z Top 10 vypadla, hoci sa tam Paulína až do posledných pretekov držala. Skončila trinásta. Bodovali len sestry Fialkové. Získali 617 bodov, teda takmer presne o tisíc menej ako Slovenky nazbierali vlani. Stále je to ale pekné číslo. Lepšie ako vo všetkých sezónach, v ktorých neštartovala Kuzminová a dokonca aj dvoch s ňou. Na veľké pódium sa Paulíne podarilo dostať raz, na menšie ešte štyrikrát. Tam sa prvý raz v kariére dostala aj Ivona. Zvyšné pretekárky rozšírili len štatistiky o počte štartov. Bola to sezóna zmiešaných pocitov.
Vytratili sa aj úžasné štafetové výkony, ktoré naše dievčatá predvádzali - tri šieste miesta z minulej sezóny. V tejto disciplíne bol výsledkový zosun najciteľnejší a potvrdili sa veľké obavy. Až symbolicky vyjadroval zúfalú situáciu fakt, že na prvé dve štafety sme nenastúpili kvôli tomu, že sme nemali k dispozícii štyri pretekárky so splnenou kvótou na SP. V Östersunde kvôli zdravotným problémom chýbala P. Fialková, v Hochfilzene Poliaková. A aby toho nebolo málo, v Oberhofe nás ešte aj diskvalifikovali, keď bola Poliaková predbehnutá o kolo, ale neodstúpila okamžite. Klasifikovali nás teda iba v troch štafetách, kde sme dosiahli veľmi slabučké výsledky - 14., 17. a 20. miesto. Aspoň ten najlepší výsledok z Ruhpoldingu pôsobí dobre. Dobíjali sme len šesťkrát a debutantka Machyniaková sa v prvej veľkej štafete ani raz nepomýlila. Len škoda, že tesne pred nami skončili dva výbery. Tu sa odkryli približné maximálne možnosti tejto zostavy. Boj o dvanástu priečku. No hneď ako to niektorá na strelnici pokazí, na spadnutie je predbehnutie o kolo, čo sa nám okrem Oberhofu stalo aj na Morave.
Teraz pár hrozivých čísel o našich štafetách. V rebríčku SP dievčatá obsadili až 23. priečku, historicky najhoršiu. Samozrejme, je to tým, že sa nám rátali len výsledky troch zo šiestich štafiet. Napodobnili sme tak zimu 17/18, kde sme vynechali dve štafety z piatich a boli na 21. pozícii. Prvý raz za posledných desať rokov sme ani raz neprenikli do Top 10 a štrnáste miesto ako maximum je dokonca najhorším v celej histórii slovenského ženského biatlonu. Veď na prelome milénia sme takmer vôbec nevychádzali z najlepšej desiatky. Aj konkurencia bola úplne iná. Bohužiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že by sa to mohlo výraznejšie zlepšiť. Snáď aspoň dievčatá v ďalšej zime nastúpia na všetky štafety, aby sme zabojovali o prekvapenie.
Ďalší bolestivý pohľad sa celú sezónu držal na rebríčku národov. Vlani sme sa držali na siedmej priečke, no vynechaním zámorských kôl sme padli na dvanástu. Tento rok to už bola diametrálne odlišná pieseň. Dievčatá boli dlhodobo na najhorších pozíciách histórie a napokon sa im nepodarilo dostať na potrebnú sedemnástu pozíciu. Skončili sme na osemnástej priečke a prvý raz v histórii stratili možnosť postaviť v individuálnych pretekoch svetového pohára štyri ženy. Najlepší deň v individuálnych pretekoch sme určite zažili na MS, keď sa v stíhacích pretekoch umiestnili sestry Fialkové na šiestom a sedemnástom mieste. Najhorší bol zasa 5. december, keď sa naše pretekárky bez Paulíny vo vytrvalostných pretekoch zoradili od 77. po 79. miesto. Domnievame sa, že takéto slabé výsledky, aby bola najlepšia Slovenka v akýchkoľvek pretekoch SP až na 77. mieste, sme tu ešte nikdy nemali.
Paulína Fialková mierne spadla z vrcholu, ale bola jasne najlepšou Slovenkou
Jasne najlepší rok z našich mala Paulína Fialková. Celú zimu však bojovala s obrovskými očakávaniami verejnosti a logicky aj svojimi vlastnými. Štyri roky sa totiž postupne posúvala dopredu a dostala sa až na samotný vrchol. Chýbalo jej len víťazstvo či medaila z MS, a to boli logicky tohtosezónne ciele. Nepodarilo sa ich naplniť a, žiaľ, nedostala sa ani k úrovni spred roka, hoci to rozhodne nebol žiadny dramatický zostup.
Najprv chronológia, pretože je plná výborných výsledkov. U ostatných pretekárok už nie je taká dôležitá. Sezóna hneď odštartovala slabším 44. miestom bez bodov, keď v šprinte urobila až tri chyby a už to nahlodalo psychiku, pretože pretekár z úplnej špičky kvôli celkovému poradiu potrebuje stále bodovať. Už pár dní zároveň pociťovala problémy s ľavým kolenom. V ňom jej párkrát tak "puklo", že sa po porade s trénermi rozhodla rýchlo odcestovať domov a preveriť to. Vynechala tak vytrvalostné preteky a nešli sme štafetu. Po návrate sa však nakopla a v Hochfilzene predviedla dva perfektné výkony so štvrtým miestom v šprinte a piatym v stíhačke. V Rakúsku šla aj výborne na trati, keď mala dvanásty bežák v šprinte. O pódium ju pripravila nezvykle pomalá streľba. V Annecy prišli ďalšie výborné výsledky. Dve desiate miesta a masový štart, kde sa do Top 10 nedostala kvôli štyrom chybám. Sviatkovať mohla s pokojom v duši na dvanástej priečke SP, čo bolo vzhľadom na slabý štart výborné.
Ďalšie povzbudenie prišlo po šprinte v Oberhofe, kde skončila šiesta aj s jednou chybou a mala najlepší desiaty bežák. No o tri dni úplne pokazila masový štart s ôsmimi chybami. To sa však stane raz do roka každému. Najlepšie jej vyšiel Ruhpolding, kde mala v šprinte dokonca čistú streľbu a sezónny rekord - ôsmy bežák, no podmienky boli idylické a zo špičky chybu neurobil skoro nikto, takže skončila "až" piata. V nedeľu prišiel heroický výkon s výbornou streľbou aj behom a stíhačkový posun na striebornú priečku. Bol to najlepší deň sezóny. Všetko vyzeralo byť ideálne nastavené na vrchol zimy. No v Pokljuke prišli nevydarené vytrvalostné preteky so 47. miestom a masový štart s trinástou pozíciou. V Slovinsku už bola pomalšia ako Nemecku a vyslovene sa necítila dobre. Vravela, že to nie je ono. Vtedy ešte dúfala, že len jej nesadlo miestne stredisko a všetko dobre dopadne na MS. No ako sa neskôr ukázalo, vrchol jej formy bol práve na štvrtom a piatom kole SP.
Na svetovom šampionáte v Anterselve túžila po medaile, veď už na OH v Pjongčangu aj MS v Östersunde bola pri piatom mieste blízko. No nešlo jej to na trati a psychika, či možno aj šťastie ju nepustili k želaným výsledkom. V šprinte bola šestnásta. V stíhačke si o jednu priečku pohoršila. Vo vytrvalostných pretekoch 24., no a keď jej konečne vyšla streľba v masovom štarte, mala zlé lyže a odchádzala domov s pätnástym miestom. Stále ale bola v Top 10 celkového poradia a dúfala, že sa ešte reštartuje. No na Morave mala v šprinte až 34. bežák, takže to bolo ešte horšie, skončila 27. Ale celkom jej vyšiel masák, kde dlho bojovala o pódium, no na poslednej streľbe urobila dve chyby a skončila jedenásta. Absencia ideálnej formy bola znateľná. Stále však ostávala ôsma v poradí SP a chcela desiatku uržať. Hoci už zúril koronavírus, naši odcestovali do Fínska a tam sa na ňu všetko zosypalo. V šprinte sa po šiestich chybách nedostala ani len do stíhačky, hoci tú už naši nešli. Ale chýbali jej body a vypadla z konkurencie najlepších až na stále výbornú trinástu priečku, s ktorou pri jej cieľoch nebola spokojná.
Pár čísel. Niektoré sme už uviedli v úvode. Vlani sa dostala k šiestim pódiovým umiestneniam (3x 2., 3x 3.), tento rok k jednému druhému miestu. Ale okrem toho bola ešte štvrtá, dvakrát piata a aj šiesta, teda bola veľmi blízko ku skvelému úspechu. V dobe veľmi vyrovnaného biatlonu takmer vôbec nevypadávala z Top 20. Stalo sa jej to len päťkrát, a to sa dialo aj u iných veľkých mien. Logicky klesla aj v celkovom hodnotení SP, kde zo šiesteho padla na spomínané trináste miesto. Celú sezónu sa ale držala v druhej polovici Top 10, teda úplne tam isto ako pred rokom. Pád dozadu spôsobili len dva faktory - zdravotné problémy v Östersunde a absolútne nevydarený šprint v Kontiolahti. Ak by vo štvorici pretekov dopadla "normálne", hoci len na 25. mieste, získala by 64 bodov a bola by ôsma. Ale to sú len kebyrapotačky, každá pretekárka by si niečo chcela upraviť.
Faktom ale je, že nedopadla vôbec zle a aj keď tú úžasnú vlnu neudržala, rozhodne sa nedá povedať, žeby vypadla zo svetovej špičky, alebo sa jej vyslovene nedarilo, hoci ona sama odišla zo sezóny so zlými pocitmi a sprevádzali ju od začiatku. Nebola to teda dobrá zima hlavne po mentálnej stránke. Počas posledných dvoch týždňov dokonca prišla o dotáciu 9000 eur pred zdanením od IBU za umiestnenie v celkovom hodnotení SP, keďže padla zo spomínanej siedmej priečky na trinástu. Ale rozhodne sa nedá hovoriť o veľkom sklamaní, alebo žeby vybuchla. Profesionálny šport je veľmi náročný a nikto nedokáže stabilne podávať rovnaké výkony nielenže niekoľko rokov, ale ani dva týždne po sebe. Veď napríklad Lisa Vittozziová vlani do poslednej chvíle bojovala s Wiererovou o veľký glóbus. Tento rok jej to nešlo a našla sa až v samom závere, keď sa cez silné Kontiolahti len tak-tak dostala na chvost Top 10 celkového hodnotenia.
Veľmi staré športové klišé vraví o tom, že keď sa dostanete na úplný vrchol, ťažšie to je v nasledujúcej sezóne obhájiť, a to sa stalo v prípadoch Paulíny, ale aj Lisy. To isté rok predtým zažili Bescondová či Hinzová a príkladov je veľa. "Nepociťovala som únavu v rukách a nohách, žeby ma boleli viac ako inokedy a kvôli tomu som bola pomalá, ale bolo to už také vnútorné. Organizmus ako taký protestoval. Potom si to všetko vyhodnotíme a možno skúsime na jar urobiť niečo inak, aby budúca sezóna bola opäť taká radostná ako minulá. Som teda sklamaná. Je to určite na mne vidno. Ciele boli vyššie. Ale snažím sa nájsť to pozitívne, aby som sa takpovediac odrazila od dna a našla novú motiváciu opäť naplno pracovať. Skúsime to vystavať nanovo a snáď bude ďalší rok lepší," vravela Fialková v závere sezóny.
O miernom poklese formy hovoria aj čísla. Najmä bežecký výkon, ktorý sa z priemernej straty 26 sekúnd na 7,5 km zvýšil na 34 sekúnd (je to trochu nadhodnotené tým, že nie vždy sa to počíta od rovnakej pretekárky, teda v reáli býva tá strata trochu vyššia). Stále je to pekné, ale pre názornú ilustráciu môžeme uviesť, že zatiaľ čo vlani bolo rýchlejších len jedenásť žien, teraz pätnásť. No zaujímavo vyzerajú jej strelecké štatistiky. Tie má už päť rokov od sezóny 15/16 úplne rovnaké. Posúďte sami. 82,5; 81,4; 79,1; 82,5 a 82,0 %. Vidíte to aj hore v grafe. Takmer rovná čiara. Toto je tiež niečo, nad čím sa musia v jej tíme zamyslieť. V tomto ukazovateli je celé tie roky nízko. Aj tento rok bolo vyše tridsať biatlonistiek presnejších.
Ivona Fialková až na január konečne prerušila stagnáciu a radovala sa na MS
Mladšia zo sesterského dua, ktoré už momentálne bývajú v Banskej Bystrici, prežila siedmu sezónu v najvyššej lige, hoci tie prvé tri neboli kompletné, skôr také oťukávacie. Potom nasledovali tri roky, počas ktorých sa už vedela dostať k veľmi pekným umiestneniam, ale veľakrát zlyhávala, mala všakovakú smolu, kazila to na strelnici, či nemala dobrý deň na trati. V predchádzajúcich sezónach si tak pripísala 54, 65 a 52 bodov. Už to bola stagnácia. Hoci dokázala zrýchľovať na trati, kazila to hlavne na stojkách. Veď tam nemala ani 70-percentnú úspešnosť. Túto zimu teda mala pred sebou dve méty - stabilizovať sa, teda pravidelnejšie bodovať, a dosiahnuť aj veľký výsledok v Top 10. Podarilo sa, aj keď musíme jedným dychom dodať, že ju opäť sprevádzala aj jedná veľká januárová kríza. Ale chvalabohu môžeme hovoriť o progrese a zisku 128 bodov, hoci až 70 počas jedného víkendu. Z piatich bodovaných výsledkov v minulej zime vyšla na sedem.
Chytila sa hneď na úvod, keď vo Švédsku zaznamenala 27. miesto v šprinte aj napriek dvom chybám. Ukazovalo sa, že prišla dobre pripravená. Na trati zaostala len o 53 sekúnd. To je taký ten základ dobrého výsledku. Hneď na to však vybuchla vo vytrvalostných pretekoch. Veľmi dôležité bolo, že zabodovala aj v Hochfilzene 31. miestom, takže nebol žiadny dôvod na skepsu. No tá mierne prišla, keď pokazila ďalšie tri preteky za sebou a nebodovala. Strieľala veľmi zle. Na sviatky šla s úspešnosťou 72 % a s trénerkou Murínovou si dali za úlohu ešte na tom v pokoji popracovať. No aj Oberhof dopadol zle. Opäť zle strieľala. V Ruhpoldingu a šprinte konečne na stojke dala nulu, no tam sa veľmi dobre strieľalo a veľmi zaostala na trati, spomínala problémy s lyžami. V Pokljuke jej to opäť nevyšlo ani na strelnici. V druhom trimestri vôbec nebodovala a skepsa už bola na mieste.
Všetko sa úplne otočilo na svetovom šampionáte v Anterselve. Bežeckú aj streleckú formu ideálne naladila na to správne miesto i čas a v šprinte vypálila na deviatu priečku. Dokonca mala teoretickú šancu na broznovú medailu, keby neminula poslednú ranu, ktorá jej podľa vlastných slov v tom vypätí akosi ubehla. Síce si myslela, že sa z tej poslednej rany bude strhávať zo sna, ale to ešte nevedela, že príde dokonca lepší výsledok v stíhacích pretekoch. Skôr sa čakalo, že vo štvorpoložkových pretekoch bude mať problém to udržať medzi najlepšími, no Ivona si povedala, že sa vzoprie všetkým predpokladom a bude čistiť položku za položkou. Podarilo sa jej prvý raz v živote zvládnuť bez jedinej chyby obe stojky v pretekoch a po bilancii 2+0+0+0 sa posunula na šiestu priečku. Veľmi jej to chutilo aj na trati. Formu naladila ideálne. Síce nezažila prvý individuálny kvetinový ceremoniál, lebo na MS sa rozdávajú len medaily, ale týmto životným výsledkom si len dokázala, že dokáže bojovať o najvyššie priečky a potešiť sa mohla aj financiám z top tímu ministerstva školstva. Na dva najbližšie roky dostala po 20 000 eur. Samozrejme, pekne si zarobila aj za samotné výsledky na MS, a tak mohla byť s MS spokojná, aj keby už ich zvyšok dopadol akokoľvek.
A veruže strelecká aura sa vytratila. Vo vytrvalostných pretekoch, aj tých s hromadným štartom, spolu urobila jedenásť chýb. V Novom Měste mala veľký problém s ležkami. Pokazila šprint aj štafetu. Ale našťastie ešte v samom závere sezóny sa jej podarilo získať dvadsiate miesto v Kontiolahti, kde v šprinte len raz minula. Škoda, že už nemohla absolvovať stíhačku. Štatistiky hovoria o tom, že sa jej podarilo posunúť z 69. priečky celkového poradia na 44. priečku. No zaujímavé je, že aj napriek viacerým pekným výsledkom tam bolo toľko kríz, že vôbec nezlepšila štatistiky dvoch základných ukazovateľoch. Nezrýchlila na trati a ani sa kvôli tým výbuchom nezlepšila na strelnici. Teda ostala na 55 sekundách straty a 74,5 % streľbe, hoci dobre pôsobí konečne stojkový posun takmer o sedem percent. Rozhodne má čo zlepšovať. Bude to chcieť ešte väčšiu stabilizáciu, pretože stále sa jej nedarí byť napríklad v hradenej Top 25 celkového poradia či masových štartoch, kde mimo MS neštartovala. Tiež bude poškuľovať po pódiu. Je tu toho ešte veľa... Dá sa povedať, že v tejto zime k tomu vykročila pravou nohou.
Terézia Poliaková je smutným sklamaním na pokračovanie, no nevzdáva sa
Čitali ste štvrtý rok po sebe rovnaký medzititulok u Terézie Poliakovej, ktorej sa nedarí presadiť a ani vrátiť na pozície, kde bola zo začiatku kariéry. Posledné roky sa pripravovala s Anastasiou Kuzminovou, a tak bolo prvou otázkou, ako ju ovplyvní strata sparing partnerky a samozrejme mentálnej podpory, keďže boli na rôzne veci dve, či lepšie sa mohli socializovať v prevažne mužskom kolektíve, keďže sa hlavne posledný rok pripravovali s mužským A-tímom. Toto leto ale bolo všetko inak a Terézii sa podarilo dohodnúť spoluprácu s nemeckým trénerom Manfredom Geyerom, ktorý kedysi trénoval našich mužov a aj rôzne iné reprezentácie, no už je v dôchodkovom veku a prestal sa naplno venovať vrcholovému biatlonu. Viackrát v príprave teda bola v Oberhofe, kde Geyer pôsobí a dúfala, že príde lepšia sezóna ako tie minulé. V ročníku 18/19 sa dokázala mierne posunúť oproti 17/18.
Žiaľ, tento rok v progrese nepokračovala. Strelecky to bolo len mierne horšie, o necelé jedno percento zo 76 na 75 %, no bežecky sa už prepadla hrozne dole. Jej priemerná strata na 7,5 km dosiahla hranicu 2:36, a tá je najhoršia v celej jej kariére. Strašná škoda. Rovnako ju poriadne zabrzdila choroba zo začiatku decembra, kvôli ktorej vynechala Hochfilzen aj Annecy a nepostavili sme jednu zo štafiet. Potom ešte aj tú prvú v Oberhofe diskvalifikovali, kvôli jej chybe, hoci zodpovednosť museli niesť aj tréneri Kos a Murínová, keďže sa o stiahnutí z trate nebavili. Opäť sa teda na Teréziu všetko sypalo a to bola veľká škoda. Bohužiaľ, nevedela sa chytiť žiadnym výsledkom. Maximom v pretekoch SP bolo 75. miesto z vytrvalostných pretekov v Pokljuke. Behávala hrozne pomaly.
Spolu s MS absolvovala len päť kôl najvyššej ligy a rok ukončila v IBU pohári a konkrétne Minsku. Tam zaznamenala už aj povzbudzujúcejšie výsledky - 29. miesto v šprinte na ME i 25. a 34. už v rámci IBU Cupu. Terézia dlhodobo ožíva v druhej lige. Tam vie súťažiť a okrem logicky konkurencieschopnejšieho behu aj lepšie strieľa. Je to podobné ako so Šimom. V pretekoch bez väčšieho tlaku jej to ide lepšie. Veď v Minsku si schuti zapretekala a v siedmich pretekoch vystrelila až 90 rán, z toho 75 presne, teda mala 83,3-percentnú úspešnosť. Čo by za takú dala v najvyššej lige. Bolo by to jej kariérne maximum.
Ostáva v platnosti konštatovanie, že Teréziu potrebujeme minimálne pre štafety a bude zaujímavé sledovať, ako sa zníženie počtu miesteniek v pretekoch SP odzrkadlí na takomto tom správnom boji o prvý tím. Ak na to Terézia mať nebude, prehrá boj s Machyniakovou či Horvátovou, eventuálne Smerčiakovou a Michaličkovou (už ročníky 2000 a nižšie nerátame), ak ho vyhrá, nech naďalej nastupuje v najvyššej lige. Pravdou je, že kým vlani ešte bola jasne rýchlejšia ako mladé pretekárky, teraz to už nie je také isté. S Machyniakovou tento rok síce ešte mala bežeckú bilanciu 6:2 v jej prospech, ale výsledkovo kvôli lepšej streľbe Veroniky prehrala 3:5. Uvidíme, či sa Terézia rozhodne pokračovať v kariére. Hoci si "tiežfanúšikovia" môžu hovoriť čo chcú, už len prosté fakty hovoria o tom, že ju potrebujeme a konkurencia je žiadúca. Mladé pretekárky majú pred sebou ešte dlhú púť k prvej lige. Minimálne rok.
Prvý rok priniesol Veronike Machyniakovej veľa šancí, začala striedmo
Veronika Machyniaková sa do tohto sumára dostáva prvý raz. Situácia sa dlhodobo vyvíjala tým smerom, že zaplní miesto po Nasti Kuzminovej a stane sa stálou členkou prvého tímu. Nemali sme už totiž žiadnu pretekárku kategórie elite a spomedzi našich junioriek bola najstaršia. Mala aj pár dobrých výsledkov, najmä vďaka veľmi dobrej streľbe. Tým, že sa Nasťa po OH rozhodla ešte potiahnuť kariéru o jeden rok, aj Veronika dostala čas pripraviť sa čo najlepšie. Keďže už tento rok nenastupovala v žiadnych mládežníckych pretekoch, bolo veľmi náročné porovnať, že či a zhruba ako sa zlepšila oproti minulosti. Viacero čiastkových informácií, štatistík či porovnávania so súperkami naznačovali progres. Nedá sa to ale vyčísliť tak ako v prípade ostatných členov A-tímu, pretože si tento rok odbehla prvé preteky najvyššej ligy a všetky naše grafy merajú len túto najvyššiu sféru. Takže až o rok budeme lepšie vidieť porovnanie s touto sezónou.
Iste ani sama nečakala, že nastúpi na úplne všetky kolá SP a ešte aj MS s ME. Štartovala teda dokonca vo viac strediskách ako sestry Fialkové, až desiatich. Nechytala sa ale na počet štartov, pretože ani raz nepostúpila do stíhacích pretekov. O masovom štarte, samozrejme, nemôže byť ani reči. Nastúpila na trinásť individuálnych pretekov až v desiatich destináciách. K tomu pridala šesť štafiet. Za pozornosť stojí štafetový debut v Ruhpoldingu so skóre 0+0 a 0+0, ako finišmanka doviedla naše kvarteto do cieľa na štrnástom mieste. Z individuálnych štartov veľa až tak za zmienku nestojí. V prvých štartoch strieľala dobre, ale nešlo jej to vôbec na trati. V Hochfilzene sa s bezchybnou streľbou nedostala na vyššie ako 79. miesto.
Maximom prvej sezóny medzi elitou bolo 63. miesto z vytrvalostných pretekov na MS s tromi chybami. Práve v tejto disciplíne je vzhľadom na jej bežecké možnosti jediná šanca uspieť. No musí strieľať až na perfektnej úrovni, teda so skóre 19/20 alebo 20/20, aby sa dostala k prvej polovici výsledkovej listiny. To jej tento rok nevyšlo. V minulosti trikrát zostrelila devätnásť terčov a boli to dosiaľ jej najlepšie výsledky v kariére. Takže úloha v budúcej sezóne je jasná. Na trati ešte nedokázala pravidelne zdolávať Poliakovú, prehrala s ňou 2:6, hoci práve vrchol formy zažila na MS, potom už aj kvôli cestovaniu hore-dole jej forma odišla. No výsledkovo už svoju kolegyňu zdolala 5:3. Škoda len, že sa stále rozprávame o suteréne výsledkovej listiny a hlavne bežecky bola štvrtá/ôsma od konca. V debutovej sezóne SP dostala veľa šancí a začala s bilanciou 82,4 %. Na jej pomery to nie je ideálne. Ak sa jej podarí uchovať vzostupný trend a vyjde jej pár štartov či potiahne štafetu, bude to len dobré pre konkurenciu a slovenský biatlon. Mohla by zrýchliť aspoň o to jedno trestné kolo a streľbu vytiahnuť cez 85 %. Jej kamarátky z mládežníckej kariéry, či dokonca vlastná sestra jej budú o rok/dva šliapať na päty. Na trati nezaostávajú veľa, ba až málo.
Aneta Smerčiaková veľa radosti nezažila, ale aj ona mierne "podrástla"
Svoju druhú biatlonovú a prvú sezónu čiste medzi elitnými ženami má za sebou Aneta Smerčiaková. Keďže je ročník 1997, rovnaký ako Veronika, očakávalo sa od nej, že zabojuje o prvú ligu a keďže sme tam mali štyri pretekárky, z toho dve slabšie, brána hore bude otvorená naširoko. No Anete sa v úvode nedarilo a nevedela splniť kvótu na "sveťák". Aj preto sme v Östersunde a Hochfilzene nepostavili štafetu. Napokon ako jediná strávila úplne celú sezónu v druhej lige. Nebola to dobrá zima. Keď raz makáte a snažíte sa uspieť, veľmi chcete dosiahnuť nejaký výsledok. Anete sa to za dva roky nepodarilo. Ale pozitívom je, že sa medziročne zlepšila. Bodaj by nie, mala na to veľké predpoklady, keďže vlani len začínala. Vyzerá to tak, že sa posunula viac strelecky ako bežecky. To je fajn, ale stále málo.
Veľkým pozitívom pre ňu bolo, že aj keď prakticky nebolo koho postaviť, Lukáš Daubner s minitímom cestovali na IBU Cupy a Aneta sa dopracovala až k dvadsiatim štartom, teda na úroveň Poliakovej s Hasillom. Dokonca pred Machyniakovú. Získavala tak dôležité skúsenosti. Veď v prvej sezóne nastúpila len jedenásťkrát. Po väčšinu tejto zimy behávala slabo, ale takou lastovičkou bola 46. pozícia zo šprintu v Ridanne, kde si mohla vyskúšať, že predsa by to mohlo ísť a vie minúť len raz. Chvalabohu, že to dokázala zopakovať ešte raz, a to v šiestom kole v Martelli. Tam sa premiérovo dostala bežecky presne do polovice štartového poľa a našťastie jej vyšla streľba len s jednou minelou. Dopracovala sa k životnému 38. miestu a splnila aj kvótu do SP.
Ako sme písali, zažila aj množstvo nevydarených pretekov, slabých na trati s množstvom trestných okruhov. Vôbec jej nevyšli domáce kolá IBU pohára v Osrblí a ani ME v Minsku. Tam bola tá realita veľmi tvrdá. Dôležité bude, aby sa nevzdávala a skúsila sa urobiť rovnaký progres. Aj v jej prípade platí, že juniorky jej budú dýchať na chrbát a viacerým sa podarili už aj lepšie výsledky ako Anete, takže s prihliadnutím na tri miestenky v pretekoch SP sa jej debut o rok asi neočakáva, ale bude to len na nej. Aneta je veľmi húževnatým typom, ktorý sa nevzdáva.
Aj ženskej časti reprezentácie ďakujeme za spoluprácu. Veríme, že v tejto zime získali mnoho skúseností, že ich niektoré sklamania neodradia a v ďalšej sezóne opäť, či ešte viac, potešia biatlonové Slovensko.
Publikovať budeme už len poďakovanie v piatok 27. marca. Profily reprezentantov ešte nie sú aktualizované. Budú postupne do konca marca.