Sumár sezóny 2020/2021: Slovenská reprezentácia mužov

 

Pri mužskom tíme bola veľmi vysoká fluktuácia trénerov. Kým v iných krajinách vydržia minimálne jeden olympijský cyklus, u nás vydržal Manfred Geyer len dva roky, potom tu bol dva Juraj Sanitra, tak dva Milan Gašperčík, jeden Daniel Kuzmin, ktorý najprv mal pokračovať ďalej, ale napokon sa svojho postu zriekol už po roku. Ostalo to tak na Tomášovi Kosovi, ktorý túto zimu viedol našich mužov druhý rok. Nový prezident SZB Peter Vozár už skôr avizoval, že nechce robiť toľko rošád a český odborník tak má ostať pri tíme aj v budúcej olympijskej sezóne.

 

 

Tomáš Kos (© Igor Stančík / Slovenský biatlon)

 

 

Vlani prežili muži veľmi slabý rok so ziskom iba 47 bodov, aj to len vďaka jedinému pretekárovi v štyroch štartoch. Keď navyše inkriminovaný pretekár Martin Otčenáš kvôli pretrvávajúcim problémom ukončil kariéru, báli sme sa, aby sme sa vôbec dostali k nejakým bodom. Ako malé sci-fi sa nám zdal boj o 17. priečku v hodnotení národov, aby sme sa vrátili k štyrom chlapom v individuálnych pretekoch. Teraz už vieme povedať, že to bola ešte horšia sezóna ako vlani, ale ako-tak sme limitovali straty so ziskom 29 bodov - prvých v kariérach Michala Šimu a Šimona Bartka, hoci druhý menovaný si zapísal len jediný. Zatiaľ čo vlani nám na Top 17 v národoch chýbalo 214 bodov, tento rok len 86. Opakujeme, že už bez Otčenáša.

 

Nič to nemení na tom, že za posledných dvadsať rokov, teda v modernej ére biatlonu, sme menej ako 29 bodov dosiahli iba v sezóne 2006/07, keď ich Marek Matiaško nazbieral len sedem. Áno, dookola opakujeme, že všetky krajiny nad nami, ale aj vedľa nás v národoch mali na prípravu viac peňazí a lepšie podmienky, ale to nie je novinka. Naši vždy bojovali s veternými mlynmi a oveľa úspešnejšie. Zdá sa, že svet sa posúva rýchlejšie ako naši a potrebujú to zmeniť už v budúcej sezóne, pretože ak bude zlá, asi nikto týchto chlapov nepresvedčí, aby pokračovali v trápení ďalší olympijský cyklus. No za nimi nestojí zástup náhradníkov, a to je pre náš biatlon najväčší problém.

 

Najväčším pozitívom sezóny boli vystúpenia našich v štafetách. Zatiaľ čo vlani sme zaznamenali len 19., 19., 18., 25., 17. a 18. miesto, tento rok 16., 20., 13., 12., 17. a 20. pozíciu. Priemer sme tak vylepšili z 19,3 na 16,3. Nechýbal ani Otčenáš zrejme kvôli tomu, že jeho náhrada - Baloga - bol pomerne stabilným prvkom na záverečnom úseku. Nešiel ani jedno trestné kolo.

 

Ťažké bolo vybrať najlepšie individuálne preteky sezóny. Napríklad vlani to boli jednoznačne vytrvalostné z Pokljuky, kde sa traja natlačili do prvej polovice výsledkovej listiny. Otčenáš bol 39., Bartko 44. a Šima 50. Z toho pramenilo až 290 bodov do rebríčka národov. Túto zimu sme nič také zďaleka nedosiahli. Maximom bolo 237 bodov za šprint na MS, teda Šima 37., Hasilla 69., Bartko 80. Najhoršie dni boli dva takmer identické - v NMNM Bartko 68., Šima 91., Hasilla 95. a v Oberhofe Šima 62., Hasilla 85., Bartko 105. V ôsmich stíhacích pretekoch sme mali len dvakrát Šimu a raz Hasillu s Bartkom. To je veľmi zlá bilancia.

 

 

 

 

 

Michal dlho stagnoval, nevedel sa vymaniť zo slabších pozícií výsledkových listín. Nedarilo sa mu strelecky ani bežecky. Keď už vlani urobil strelecký progres, zhoršil sa na trati. Akoby mu nič nebolo dopriate. No tento rok konečne pookrial. Bežecky sa vrátil aspoň ku svojej najlepšej forme okolo rokov 2018-2019 a hlavne na strelnici mu začalo padať viac núl. Posunúť sa mu podarilo až o obrovských osem percent zo 76 na 84 %.

 

Nečudo, že sa hlavne v prvej polovici sezóny dostal ku pekným výsledkom a absolútnym highlightom asi nadlho ostane druhý týždeň v Oberhofe, kde si dvoma nulami v šprinte vystrieľal kariérne 25. miesto a zhodou viacerých okolností sa dostal aj do masového štartu, kde bol 27. Dôležité bolo, že sa mu podarilo zabodovať ešte aj na MS s 37. miestom, teda, že to nebolo len o jednom vydarenom týždni. Fajn to bolo v polovici sezóny. V úvode bol tiež celkom stabilný. Nevyšiel mu len záver, kde bol úplne unavený po najväčšom množstve absolvovaných pretekov v kariére, na čo telo nebolo zvyknuté.

 

O jeho posune dopredu svedčí aj jednoduchý fakt, že kým zo 41 individuálnych štartov v šiestich sezónach SP do tej aktuálnej skončil v Top 50 iba štyrikrát, len v tejto až päťkrát. A do desiatky najlepších výsledkov kariéry by sa mu dostalo až desať pretekov z tejto zimy, samozrejme, ak by sa aj tie odtiaľ navzájom nepovyhadzovali. Mimo týchto štatistík boli Majstrovstvá Európy v Poľsku, kde skončil v šprinte dvadsiaty. Škoda hlavne odpálených nôh v záverečnom trimestri, no vzhľadom na jeho minulosť sa musí táto sezóna považovať za úspešnú a hlavne povzbudzujúcu do ďalšej práce. Dobre vie, že nesmie tento progres zastaviť, ak chce uspieť na olympiáde, kde formu ladia všetci súperi. Treba s ním pracovať, skúsiť zmeniť niektoré detaily a bude dobre.

 

 

 

 

 

 

 

Ak sa pozriete na štatistiky Tomáša Hasillu, vidíte, že sa zlepšil na trati aj strelnici. Aj napriek veľmi slabému záveru sezóny s pre neho typickou únavou, ktorá ho sprevádza celú kariéru, zrýchlil o dvadsať sekúnd na šprintérskej vzdialenosti a tiež bol o päť percent presnejší. Síce sa ani v jednom nedostal ku kariérnym maximám pod trénerom Sanitrom, ale zrejme mu pomohol individuálny prístup, rady od Daniela Kuzmina a možnosť trénovať v Čechách. Ak by k tomu nedošlo, nevieme, či by ešte pokračoval s biatlonom.

 

Problémom je, že aj keď sa vymanil z veľkej krízy (veď vlani mal iba jedno 66. miesto a potom už len >75.), nedostal sa k žiadnym bodom a do stíhačky sa dostal len raz. Lepších výsledkov ako to vlani druhé najlepšie 75. miesto mal šesť, ale pre 30-ročného pretekára akým je Tomáš, to bolo príliš málo. Určite ho najviac mrzia vytrvalostné preteky na MS v Pokljuke, kde to mal po troch nulách krásne rozbehnuté, ale na záverečnej stojke sa mu zrútil nie len šampionát, ale aj celá sezóna a dúfajme, že nie aj kariéra. Že nájde ešte motiváciu a zabojuje na OH v Pekingu.

 

Najviac sa mu tak darilo na ME, kde bol vo vytrvalostných pretekoch devätnásty. Bolo tam počas sezóny ale stále viacero blbých šprintov s dvoma či troma chybami, čo sa nesmie stávať. Pri bežeckej výkonnosti Slovákov nemal šancu tlačiť sa vyššie. Okrem toľko omieľanej dvadsiatke v Slovinsku si spomíname ešte na jeden šprint, kde mal najlepšiu formu - v Hochfilzene bol s dvoma chybami 61. a o sedem desatín sa nedostal do stíhačky. To bola veľká škoda. V štafetách striedal horšie výkony so slabšími. Občas aj zatočil. Na svojom druhom úseku to mal ťažké. Tím potiahol najmä v Anterselve, keď dostal na svojom úseku len 48 sekúnd na čelo. Neostáva nič iné, len bojovať. Veríme, že to nevzdá.

 

 

 

 

 

 

 

Aj Šimon prežil zvláštnu sezónu. Mala veľmi slabý a pomalý rozbeh. Všade cestoval s tímom, ale nevedel sa chytiť. Stále sa odpaľoval, bol aj úplne pomalý a striedal sa s Matejom Balogom, čo znamenalo, že ani jeden nedostal poriadnu šancu. Raz za čas prišli preteky, tie pokazil a na dlhšie bola nálada ďalej pod psa. Najmä kvôli výsledkom toho tretieho v šprintoch a individuáloch sme prišli o štyri miesta pre budúcu sezónu, pretože s výnimkou záveru sa málokedy dostal cez 80. miesto. Preto to nebol dobrý rok.

 

Aj keď bolo bežecké zaostávanie v prvých dvoch tretinách tiež menšou záhadou a až ku koncu sa konečne dostal k nohám, ktoré mal po prechode z juniorov k mužom, za najväčšiu príčinu trápenia považujeme streľbu v ľahu, ktorá ho samého veľmi negatívne prekvapila. Vo svojich prvých troch sezónach SP na nej pekne pracoval a z 59 % vyšiel cez 69 % na 78 %. Určite očakával ďalší progres, minimálne zotrvanie na bilancii priemerne jednej nezostrelenej rany. No skutočnosť bola taká, že míňal dve, dokonca občas až tri rany, čo bolo hrozivé a bralo mu veľkú časť motivácie a tak i bežeckého výkonu v ďalších častiach pretekov. Koniec-koncov, do grafu, ktorý vidíte nižšie, sme mu tento rok zapísali len 57 % v ľahu. Paradoxne sa ale dostal k lepším stojkám, kde mu už často o nič nešlo. Nestrieľal pod takým tlakom ani v kŕči a šlo mu to aj veľmi rýchlo, čím doteraz nebol známy. Vždy strieľal pomalšie ako svetová špička. Tam vyšiel z 57 na 70 %. Mal by si takto v stoji veriť aj naďalej.

 

Jasnou úlohou Šimona a trénera Kosa bude nájsť príčiny zlej streľby v ľahu a zistiť, prečo zrýchlil až na konci sezóny. Tam sa dostal k prvému bodu v kariére a konečne sa cítil dobre. Vedel súťažiť, pretekať. Do stíhačky sa nedostal až s tromi minelami, čo sa stáva aj niektorým silnejším pretekárom. Aspoň to mu mohlo vliať kúsok novej motivácie pred prácou v olympijskom roku, lebo pred marcom to vyzeralo zle-nedobre.

 

 

 

 

 

Matej mal podobný osud ako Šimon. Chcel sa tlačiť do prvého tímu a po konci Otčenáša bol jasnou voľbou, no pri trojici miesteniek sa len striedal. Cestoval na všetky kolá, ale preteky často sledoval len z hotela/penziónu, alebo v dejisku, ale pred svojim tréningom. Keď už dostal šancu, pokazil to nejakou blbou položkou. Nevedel sa chytiť ani rozbehnúť. Nič pozitívneho neprichádzalo. Nedostal sa cez 80. miesto. Boril sa s klasickými problémami slovenského nováčika v najvyššej lige - ani beh, ani streľba, hoci v ľahu mal veľmi slušných 86 %, len v stoji málo - 64 %.

 

Proti nemu nehralo iba to, že sme mali vybojované len tri miesta na individuálne štarty, ale aj pandémia znemožňujúca časté presuny a nedostatok IBU Cupov, kde sa vedel v minulosti dobre naladiť. Veď vlani získal v druhej lige 61 bodov a aj teraz na konci sezóny na jedinom kole, kde nastúpil, zaznamenal 29. a 30. miesto. Konečne mu vyšla streľba, no škoda, že práve tu a nie vo Svetovom pohári, alebo vrcholoch - na MS či ME. V týchto prípadoch pokračovalo jeho celoživotné trápenie s najdôležitejšími podujatiami sezóny. Ale v štafetách pôsobil ako stabilný finišmanský prvok. Dalo sa na neho spoľahnúť, a to býva pri najmladšom členovi tímu otázne.

 

Nedá sa hovoriť o tom, žeby Matej nemal potenciál. Zaujímavosťou je, že nikto z našich terajších členov mužského tímu, ale aj Otčenáš s Kazárom nemali v prvej komplexnejšej sezóne vo SP streľbu až na úrovni 76 %. A napríklad bežecky začal podobne ako pred rokmi Šima. Neostáva nič iné len pracovať ďalej. Nevýhodou je, že Matej je len podporovaným športovcom na Dukle, teda na úrovni ako naši juniori. Na živobytie mu niečo priespieva SZB. Financií na prípravu je málo. To je v príprave na OH oproti olympionikom zo švetovej špičky obrovský rozdiel.

 

 

Matej Baloga (© Igor Stančík / Slovenský biatlon)