Sumár sezóny 2020/2021: Slovenská reprezentácia žien

 

Pred touto sezónou to nevyzeralo inak. Paulína chcela bojovať o najvyššie priečky, no i skúšať zopár noviniek, ktoré zaviedli v dlhodobej príprave na OH s novým bežeckým trénerom Jakubom Leščinským. Ivona chcela stabilizovať výkonnosť, aby bolo viac takých podujatí ako MS v Anterselve (6. a 9. miesto). No všetko sa akoby zmenilo lúsknutím prsta tri dni pred sezónou, keď sa dozvedeli, že majú v tele vírus, ktorý ich na čas úplne vylúčil a potom ďalšie týždne výrazne obmedzoval vo výkonnosti, ktorú musí mať profesionálny športovec na maximálnej úrovni, aby mohol bojovať so špičkou.

 

 

Sestry Fialkové (© Igor Stančík / Slovenský biatlon)

 

 

Sezóna sa zmenila na jedno veľké trápenie, keď museli najskúsenejšie dievčatá nahradiť v tíme biatlonistky, ktoré (ešte) nemajú výkonnosť na Svetový pohár. Nešlo nám to v ničom, boli sme vzadu vo všetkých výsledkoch aj rebríčkoch a ledva hájili Top 20 v národoch pre účasť štafety na OH. Až v závere sezóny "Fialky" pookriali a vytlačili to aspoň k pár výborným výkonom a výsledkom. No pokles v počte získaných bodov bol neuveriteľný. S Nasťou v zime 18/19 1614 bodov, vlani už bez nej 617 a v tejto s covidom iba 176. Takto málo sme získali naposledy v sezóne 2007/08.

 

Výsledky a špecifiká jednotlivých pretekárok si prejdeme nižšie. Pripomíname, že to bola už prvá sezóna bez Terézie Poliakovej, takže pretekárok sme mali naozaj málo a v štafetách to aj tak vyzeralo. Treba však povedať, že už v minulej sezóne sme mali s kolektívnou disciplínou veľké problémy. Nastúpili sme len na štyri a klasifikovali nás v troch pri 14., 17. a 20. mieste. Túto zimu sme dosiahli postupne tieto výsledky: 21., 17., 20., 19., 21. a 15. miesto. Vidíme, že to teda nebolo iné a dalo by sa povedať, že v bežnej klasickej forme nastúpili sestry Fialkové až na tú poslednú na Morave, kde bolo z toho ako-tak solídne 15. miesto. Ukazuje sa, že pod piatimi kruhmi by sme sa mohli aspoň pokúsiť myslieť na 12. miesto, ktoré by bolo veľmi pekné.

 

 

 

Ďalší bolestivý pohľad sa celú sezónu držal na rebríčku národov. Prvý raz v histórii sme nastupovali iba s troma pretekárkami v individuálnych disciplínach a vôbec sme nerátali s tým, že pri celosezónnej absencii Číny, ktorá nás v tesnom súboji o 17. priečku zdolala vlani iba kvôli našej neúčasti v štafetách, sa nám k štyrom miestenkám nepodarí vrátiť. No covid to zmenil a zdolali nás Japonky, ktoré získali oveľa menej bodov ako my vtedy. Skončili sme teda znova na osemnástej priečke a znova veríme, že ak sa budúcu sezónu nič takéto neočakávané nestane, do Top 17 sa určite vrátime.

 

Najlepší deň v individuálnych pretekoch sme určite zažili ten posledný 20. marec, keď skončila vo švédskej stíhačke Ivona siedma a Paulína 33.  Najhorší bol zasa 29. november, keď sme mali v šprinte v Kontiolahti len dve pretekárky. V. Machyniaková bola 95. a Horvátová 97. To je určite slovenský negatívny rekord všetkých čias.

 

 

 

 

 

 

Naša najskúsenejšia pretekárka šla do sezóny s obrovskými očakávaniami verejnosti a logicky aj svojimi vlastnými. Po rokoch, keď bojovala o najvyššie priečky celkového hodnotenia SP sa to ani inak nedalo. No pozitívno-negatívna správa v Štokholme ju vyviedla z koncentrácie a hoci sa najprv zdalo, že ich vírus výraznejšie nezasiahol, v Hochfilzene a potom aj Oberhofe mala obrovské problémy. Zaznamenala doslova neuveriteľné výsledky - 86., 80. a 74. miesto. Lekári jej neodporúčali ďalej pretekať. Nasledovala tak vynútená pauza.

 

Vrátila sa až na MS v Pokljuke v čase, keď súperky mali už 15 absolvovaných pretekov, ona tri. Podarilo sa jej hneď chytiť 13. miestom v šprinte len s jednou chybou, no prišla tá slávna stíhačka, kde už ťahala takmer do Top 6, ale na záverečnej položke netrafila nič. Nedarilo sa jej potom ani vo vytrvalostných pretekoch, takže v celej sezóne dovtedy bodovala len raz a už nasledoval posledný trimester.

 

 

 

Až v závere prišli stabilnejšie výsledky. V Novom Meste na Morave bola v prvom šprinte 25., ale až po dvoch chybách pri posledných dvoch výstreloch. V stíhačke to už na stojkách ustála a posunula sa na sezónne maximum - 9. miesto. No na druhý týždeň sa odpálila v šprinte na stojke s troma chybami, takže aj keď v stíhačke šla opäť dobre, veľa jej to platné nebolo. Až posledné rýchlostné preteky boli podľa jej predstáv. V Östersunde už letela na trati. S jednou chybou bola desiata. Mala ôsmy bežecký čas s odstupom len osemnástich sekúnd na víťazku, čo bolo najmenej v celej kariére. Stíhačka bola veternou lotériou, ktorá jej nevyšla.

 

Aj keď máme radi štatistiky, ktoré ukazujú pravdivé čísla o výkonnosti, v prípade Paulíny tento rok nestoja veľmi za reč. Všetko bolo poznačené slabým úvodom a viacerými výbuchmi, ani tých pretekov nebolo toľko, aby grafy ukázali relevantné údaje. Zaujímavosťou bolo, že streľbu v ľahu udržala na 85 %, teda číslach ako v minulých rokoch. Celé strelecké zhoršenie pramenilo zo stojok, kde atakovala len 66-percentnú hranicu, čo je najhoršia bilancia v celej jej kariére. Je teda jasné, čo musí riešiť do budúcej sezóny. Zdá sa, že beh je úplne v poriadku, len ho ovplyvnil zoslabený organizmus.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Aj Ivona mala prirodzene pred sezónou vysoké očakávania. Už sa dostala do Top 10 a ďalším prirodzeným cieľom mohol byť boj o pódium. No aj u nej bolo všetko zmarené tesne pred sezónou. To vtedy ešte, samozrejme, netušila, pretože v Hochfilzene ani v úvode Oberhofu to s ňou nevyzeralo tak zle ako so sestrou. Pred Vianocami sa síce k bodom nedostala, lebo bežala aj strieľala len priemerne, ale bola v oboch prípadoch v stíhačke. Následne v Oberhofe dokonca vyletela na 28. miesto v šprinte, len v stíhačke to pokazila na strelnici. Veľmi sa však preľakla, keď mala po väčšej záťaži bezprostredne za sebou v miešanej štafete problém prísť do cieľa. Napriek tomu, že nebola vo vyššej výške nemohla dýchať. V kombinácii s veľmi zlou formou sestry opustili kolotoč SP a navštívili lekárov.

 

 

 

Po 19-dňovej pauze a krátkom preliečení sa vrátila na ME v Poľsku, kde si zašla šprint na výbornom 13. mieste, no v stíhačke hneď deň po tom to nebolo už také ideálne ako aj predtým. Na svetovom šampionáte v Pokljuke sa ešte poriadne vytrápila so stojkami, lietalo jej to kade-tade, bolo to veľmi zlé. Ale slamky sa chytila v Novom Meste kombináciou 45. a 40. miesta. No a hoci už možno nemala veľkú chuť na záver sezóny plnej útrap cestovať do Švédska, kde predtým dostala covid, odchádzala vysmiata. V šprinte totiž parádne zrýchlila, keď mala 19. čas s odstupom len tridsiatich sekúnd, čo sa jej ešte nikdy v živote nepodarilo. S dvoma chybami bola 33. No v poslednej stíhačke šla perfektne, ustála to v silnom vetre na strelnici a takmer ani sama neverila siedmej priečke v cieli. Bol to najlepší slovenský výsledok sezóny.

 

Veľkou zaujímavosťou podľa nás je, že aj keď sa skoro celú sezónu trápila s dýchaním a slabším organizmom i krúžila veľa trestných kôl, štatistiky hovoria o tom, že ostala na úplne rovnakej bežeckej strate ako v minulách rokoch, teda tesne pod minútu na 7,5 km. To je podľa nás veľmi pozitívne, pretože všetko nasvedčuje tomu, že bez infekcie by zažila najrýchlejší rok v kariére. A to niektorí ľudia splietali hlúposti o tom, že bez trénera Bajčičáka sestry nemajú žiadnu šancu. Najväčším problémom boli u nej stojky. V ľahu to síce so 77 percentami nebol jej najlepší rok, ale stojky s 61 % boli veľmi slabé. Akoby sa vrátila do éry bolestí chrbta a začiatkov v najvyššej lige. Na tom ju v olympijskom roku čaká asi najviac práce.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Stanovisko kondičného trénera Jakuba Leščinského k sezóne (pre Šport a SKbiatlon):   "Moja rola v tíme bola poriadnou výzvou. Nastupoval som po troch úspešných sezónach. No na druhej strane som vedel, do čoho idem. S príchodom zmien v tréningovom procese počas leta a jesene príprava z môjho pohľadu kondičného trénera napredovala, a to  nám naznačovali aj kontrolne preteky a funkčné testy. No prišlo sústredenie v Idre, a s ním aj covid.   Chcem zdôrazniť to, že nikto ani len netušil, aký následok bude mat covid na maximálny športový výkon. Na naše šťastie po niekoľkých vyšetreniach a konzultáciách s odborníkmi sme zistili, že ventilácia pľúc na úrovni anaeróbneho prahu bola obmedzená, a tým pádom sme nedokázali okysličovať svaly, srdce, mozog, atď.. Čiže logicky, dievčatá nedokázali podávať v maximálnom zaťažení adekvátne výkony. V tomto kontexte by som rád oslovil „odborníkov“, ako je pán Ján Michalík a pani Martina Halinárová, aby nezavádzali športovú verejnosť,  a najprv si zistili fakty o danom stave pretekárov, a až tak hodnotili ich výkony a trénerskú prácu.   Po návrate z Oberhofu a následných vyšetreniach sme mohli s plným vedomím a svedomím nastaviť tréningový program. Na sústredení v Obertiliachu sme využili všetko, čo nám naša trénerská prax a kapacita dovolila, a pomaličky sme začali napredovať, ťažkosti s ventiláciou ustupovali, a to bolo svetlo na konci tunela, videli sme, že to začína fungovať.   Prišli MS a tam sa nám naša prognóza potvrdila. Paulína bola zrazu zo straty na najlepšiu pretekárku z 1:50 v Oberhofe na 38 sekúnd v mix štafete, 50 sekúnd v šprinte a 51 sekúnd v individuále.  Samozrejme nebola to ešte tá najlepšia bežecká forma, ale konečne sme sa dostali do bežeckého štandardu minulých sezón na MS.   Naša prognóza bežeckého prejavu samozrejme pokračovala ďalej a dvojkolo v NMNM nám ukázalo, že bežecká forma začala stúpať. V stíhačke sa Paulína dostala na bežeckú stratu iba 11 sekúnd a Ivona 32 sekúnd. Po tomto sme si boli vedomí, že s takým bežeckým prejavom môžeme uspieť aj v rámci najvyšších priečok. V Östersunde to už bol hop alebo trop, nemali sme čo stratiť a zariskovali sme. Obe dievčatá sa dostali na svoje bežecké maximum SP v šprinte, kedy Ivona na najlepšiu pretekárku stratila 30 sekúnd (19. čas) a Paulína dokonca len 18 sekúnd (8. čas). Za veľmi hodnotný fakt tejto sezóny z pohľadu bežeckého prejavu je, že Paulina aj Ivona dokázali pracovať s tempom jednotlivých kôl a vždy vystupňovali svoj výkon až do posledného kola. Paulína mala neraz jeden z najlepších bežeckých časov posledného kola. To v minulých sezónach nedokázala.   Nie som typ, ktorý by sa chcel na niečo vyhovárať, takže to poviem jednoducho, v športe musíte byť pripravení na všetko. Podstatné ale je, keď sa viete odraziť a veríte svojej práci. Z pohľadu kondičného trénera to hodnotím za splnený plán. Samozrejme, je pred nami ešte veľa práce, ktorá nás môže posunúť vyššie. A na to sa už teším v olympijskej sezóne."

 

 

 

Veronika pred rokom debutovala v najvyššej lige a dostala tam veľmi veľa príležitostí - 16 štartov. Tento rok sa už dokonca bez Poliakovej aj s problémami Fialkových nedostala k tomuto číslu, čo je zvláštny paradox. Nastúpila trinásťkrát. No aj keď určite dúfala v zlepšenie a častejšie prenikanie ku 60. miestu, nestalo sa tak. Svoj najlepší výsledok z premiérovej sezóny (63. miesto) sa jej nepodarilo dosiahnuť. Maximom bola iba 70. priečka z vytrvalostných pretekov v Anterselve. Ešte v Kontiolahti bola 74., ale v ostatných šiestich individuálnych pretekoch to bolo vždy za 80. miestom.

 

Na rozdiel od všetkých ostatných mladých Slovákov v posledných desiatich rokoch nemala zásadnejší problém so streľbou. V oboch prvých sezónach strieľala úplne rovnako na 82,3 %, čo nie je úplne špičkové, ale pokazilo to pár blbých pretekov hlavne ku koncu sezóny, kde už akoby vypadla z koncentrácie. Po prvom trimestri bola totiž najlepšie strieľajúcou pretekárkou vo SP, čo je úchvatná záležitosť. To vôbec nie je nepodstatné - byť najlepší v niečom v najvyššej lige sveta. V pre ňu najdôležitejších vytrvalostných pretekoch mala celkovo výbornú bilanciu 88 %, v spomínanom Kontiolahti zostrelila všetkých dvadsať terčov. No celú zimu ju veľmi trápila bežecká forma, ktorá neprichádzala a ani neprišla. Veľmi zjednodušene povedané - nebola zdravotne fit kvôli technike svojho lyžovania, a to bude veľkou úlohou ľudí okolo nej, skúsiť to riešiť tak, aby zrýchlila.

 

 

 

Keď sa už jej bežecká strata nedokázala dostať z hranice troch minút na 7,5 km, neostávalo jej nič iné len celú pozornosť zamerať na ME v Duszniki-Zdrój a vytrvalostné preteky, ktoré sa do programu európskeho šampionátu vrátili. No a tam jej to vyšlo perfektne. Opäť slabší beh (72.) dokonale zatienila vypracovanými štyrmi nulami a obsadila životné 15. miesto. Zvrátila tak zlú sezónu a ukázala, že vďaka tomu streleckému potenciálu sa s ňou oplatí robiť, no musí zlepšiť fyzickú kondíciu. Ďalej u nej platí to, čo aj minulé roky, že uteká pred mladšími krajankami a už aj samotná jej o tri roky mladšia sestra túto sezónu ukázala zaujímavé veci. Dostať sa na OH nebude pre Veroniku jednoduché.

 

 

 

 

Svoju tretiu biatlonovú sezónu má za sebou Aneta Smerčiaková, no tak ako sme písali pred rokom, veľa radosti nezažila. Veľmi potrebovala pretekať, aby sa ďalej zžívala s týmto športom a postupne napredovala. Po slušných nominačných pretekoch z jej strany v Obertilliachu to vyzeralo byť fajn a bola len smutná, že IBU Cupy začnú až v januári. No zrazu prišiel šok: "Fialkové majú covid, ideš pretekať do SP!" V ďalekom Fínsku debutovala tak typicky symbolicky - stým miestom. No a trápenie pokračovalo, keď sa pod vplyvom rôznych faktorov musela brodiť SP až do konca januára. Najlepším výsledkom pre ňu bolo 90. miesto vo vytrvalostných pretekoch v Anterselve, kde ale porazila len tri pretekárky. Slabo bežala, zle strieľala. Vôbec jej to nesedelo.

V druhej lige napokon dostala iba pár šancí. Na ME sa vôbec nepresadila a potom aspoň najlepší výsledok dosiahla v Osrblí, kde bola 62. Na domácej strelnici jej konečne začali sem-tam padať aj nuly a legendárnym ostane jej výkon v štafete, kde zostrelila všetky terče a skončili sme na tom pamätnom ôsmom mieste. Aspoň to ju mohlo potešiť v zlej sezóne, kde síce pretekala s Eckhoffovou, ale veľa stála, do štafiet sa nedostávala a vôbec jej to nepridalo na dobrej nálade. V počte absolvovaných pretekov dokonca spadla z 20 na 11, keďže po februárovom Osrblí už jej sezóna skončila. Žiaľ, jej krátky biatlonový príbeh zatiaľ nemá happyend a snáď takto neskončí. Bude logické ak prídu zo strany Lukáša Daubnera požiadavky k zmenám v tréningoch a príprave.

 

 

 

 

 

Veľmi zaujímavú zimu prežila Henrieta. V príprave sa ukazovala dobre a hoci bola juniorkou, bolo zrejmé, že po odchode Poliakovej dostane šancu a bude jazdievať Svetové poháre. Od úvodu bola rýchlejšia ako Machyniaková a prakticky sa tak stalo vo všetkých pretekoch sezóny. Na svetovú konkurenciu to ale, samozrejme, ešte zďaleka nestačilo. Streľbu mala dobrú, hoci najmä uprostred sezóny prišlo pár dvoják, ktoré jej kazili preteky. Vyšli jej dva štarty v najvyššej lige - vytrvalostné preteky v Kontiolahti (72.) a hlavne v Anterselve, kde to dokázala vytlačiť na 52. miesto, jasné maximum medzi ženami. Streľbu vo SP mala na úrovni 80 %, trochu horšie strieľala v štafetách, hlavne že v tých dvoch vytrvalostných pretekoch urobila spolu len tri chyby.

 

Škoda, že kvôli príprave na MSJ nešla túto disciplínu na MS. Bežecká strata u nej bola na úrovni dve a trištvrte minúty na 7,5 km, čo je naozaj dosť veľa. No počas sezóny sa potýkala aj s tým, čo si málokto uvedomoval, že má náročné štúdium a napríklad odišla skôr z Hochfilzenu, neskôr šla do Oberhofu (v kombinácii so zranením kolena počas Vianoc) a už po MSJ ukončila sezónu. Ako sme písali vyššie, vynechala aj individuálne disciplíny na veľkých MS. Bola to teda trochu divná sezóna a bude otázkou, ako sa jej to podarí skĺbiť v olympijskej sezóne, kde bude prirodzene Peking obrovsku výzvou a vrcholom. Aby to bolo uhladenejšie, bude sa asi musieť nájsť systémové riešenie, a potom sa bude dať na jej výkony spoľahnúť.

 

 

 

Aj preto, že na svojich posledných juniorských MS si opäť dala poriadne záležať na vytrvalostných pretekoch, kde minula len jednu ranu na prvej stojke tesne hore a získala striebornú medailu. Dokázala sa dobre pripraviť aj bežecky a zabezpečila si budúcnsoť na Dukle aj top tíme. Hoci pokazila šprint, v stíhačke šla opäť úžasne. V tejto zime ukázala progres, nádej, že je hierarchicky treťou najlepšou slovenskou biatlonistkou a ak bude systematicky makať ďalej, bude to dobré. Má teraz dva roky na to, aby presvedčila samú seba aj všetkých okolo.

 

 

 

 

Na absenciu konkurencie sa v mládežníckom biatlone u Sloveniek sťažovať nemôžeme. Vo svojej kategórii vedia zabojovať aj s najlepšími, patria tam do širšej svetovej špičky. Občas vyskočia aj v IBU pohári. No za sestrami Fialkovými je veľmi veľká diera a hoci potom nasleduje 7-8 vyrovnaných dievčat, nutne potrebujeme, aby sa už jedna-dve odtrhli a začali atakovať aspoň hranicu stíhacích pretekov v SP, keď už nie body, čo by bolo ideálnejšie, ale dá sa pochopiť, že ešte majú čas.

 

Najviac tykajú hodiny Lucii Michaličkovej (hoci až po V. Machyniakovej a Smerčiakovej), ktorá skončila v mládežníckom biatlone bez výraznejších výsledkov. V nominačných pretekoch dokáže krajanky poraziť na trati, ale v ostrých súťažiach s medzinárodnou konkurenciou jej to nejde. Mala najviac štartov zo Slovákov na IBU pohároch, resp. dostala sa aj na juniorské MS, no nepresadila sa. 48. (Osrblie) a 39. miesto (Obertilliach) boli fajn, ale málo. Streľba nevyrovnaná, beh tiež, lebo rozhodne je v nej na trati veľký potenciál. Bude to ďalej pre ňu ťažký boj.

 

 

 

Sestry Remeňové mali pomalý rozbeh sezóny, ale Zuzana sa pekne presadila už na prvom IBU Cupe v Arberi (37.) a na MSJ mala dobrú bežeckú výkonnosť aj keď na strelnici jej to celý rok akosi uchádzalo, málo bolo núl. Stala sa z nej akási šampiónka jednotiek. Najmä výkon v stíhačke na juniorskom šampionáte mal výborné parametre, no na 24. miesto sa posunula zo zlej 40. štartovej pozície. Keby bolo keby... 

 

Mária sa len na poslednú chvíľu dostala do Arbru, kde jej to ešte dobre nešlo, ale ladila formu na MS, kde sa však kvôli zbabranému šprintu v Osrblí nedostala. Paradoxne ale nastúpila na päť pretekov vo Svetovom pohári, dvoch štafetách a troch šprintoch. Vo všetkých ale urobila tri chyby pri divných skóre 0+3, 1+2, 3+0. Takže aj ona zaznamenala len výsledky totálne vzadu. No nastúpila vo svojej dobrej forme a dejiskách, kde neboli rozdiely veľké, a tak jej štatistika namerala 1:51 straty na 7,5 km, čo bolo o celú minútu rýchlejšie ako u Horvátovej s Machyniakovou. Pozitívna správa...

 

 

 

Výraznú streleckú stabilizáciu (na pár výnimiek) zaznamenala Júlia Machyniaková, ktorá za sestrou na strelnici vždy ťažko zaostávala, ale túto zimu sme od nej videli množstvo núl a tie stojky, jedna báseň. To ju vykoplo k pár výsledkom - 34. ME, 42. IC Osrblie, 41. a 37. IC Obertilliach a na juniorských MS zaznamenala slušné 21. miesto, kde sa jej paradoxne nula nepodarila. Aj ona debutovala v pretekoch SP - v jedinom invidiuálnom štarte skončila 83. (0+0). Slušne zajazdila aspoň jeden štart všade, kde prišla. Spolu s Remeňovými ju čaká ešte sezóna medzi mládežou, takže ešte sa má na čo tešiť.

 

Budúci rok už vystuží juniorskú kategóriu Ema Kapustová, ktorá je od veľkého biatlonu ešte vekovo najďalej, no vyniká veľkou streleckou formou. Bežecky má značné rezervy, ktoré ale tento rok vyplývali najmä z konkurencie, v ktorej nastupovala. Predviedla dva úžasné výkony na MS kadetiek. Bronz vo vytrvalsotných a deviate miesto v stíhacích pretekoch, ktoré bolo po odrátaní šprintu druhé najlepšie, v nás vzbudili veľké nádeje. Už predtým v IBU Cupoch dávala samé nuly, no dojem zo zimy mierne pokazil záver, keď ešte ostala v Tirolsku na IBU pohár, no mala tam jeden výbuch na strelnici a potom nešla pre ňu ideálny single mix. Ale bolo to už len bonusové podujatie a aj takéto skúsenosti treba zažiť, prežiť, poučiť sa. Len jej to pomôže.

 

 

 

Zatiaľ v pozadí týchto dievčat sú ešte ďalšie, ktoré majú šancu v budúcnosti zamútiť vodu v našom biatlone, zatiaľ sa s nimi ráta na mládežníckych poduajtiach. Najmä Sára Pacerová a Kristína Makovínyová, uvidíme ako sa rozhodne s biatlonom naložiť ôsma pretekárka EYOFu Barbora Horniaková. Jej biatlonovým ambíciám konkuruje štúdium medicíny aj beh na lyžiach, čo ju dostávalo do viacerých nešťastných situácií a problémov. Domnievame sa, že asi sa bude musieť niečoho vzdať, aby iné mohla robila poriadne. My by sme boli radi, ak by sa rozhodla pre biatlon.