Keď minulý piatok Ema Kapustová s Damiánom Cesnekom zvíťazili v miešanej štafete dvojíc na juniorskom IBU pohári v Obertilliachu, písali sme, že niečo podobné ešte výsledkovo slovenský biatlon nedosiahol. Pamätníci si určite vybavili úspešné štafety minulosti a mladší či novší fanúšikovia si položili otázku, aké vlastne boli naše najlepšie štafety histórie.
Napokon sme nemali dobrú pamäť. Na podujatí IBU sme predtým predsa raz zvíťazili. Naše najkvalitnejšie štafetové kvarteto všetkých čias Halinárová, Murínová, Pavkovčeková, Mihoková zvíťazilo na majstrovstvách Európy v poľskom Koscielisku v roku 2000. Klasifikovaných bolo vtedy ale iba osem krajín. Zlato tiež získali na EYOFe v mix štafete Slezáková, Hasillová, Šimočko a M. Kazár ako mladší dorastenci. Samozrejme, bola to výhra "len" na mládežníckej scéne trochu mimo IBU.
| Cesnek s Kapustovou a trénermi (© Roman Reguly) |
Z modernejších dejín sme boli najbližšie k víťazstvu 24. februára 2016 v miešanej štafete na majstrovstvách Európy v Ťumeni, kde kvarteto P. Fialková, Gereková, Kazár a Otčenáš do poslednej chvíle bojovalo s Ruskom o triumf a nervydrásajúci finiš Martin Otčenáš prehral s Jevgenijom Garaničevom o pár centimetrov. Rozhodla vtedy cieľová fotografia. To je asi najepickejšia štafeta, ktorú Slováci kedy šli.
Zrejme doteraz najkvalitnejší slovenský výkon vo Svetovom pohári sme dosiahli vo februári 2012, keď opäť miešaná štafeta Gereková, Kuzminová, M. Kazár a Mi. Matiaško získala tretie miesto v Kontiolahti. Vtedy sme po troch úsekoch viedli. Na olympiáde v Soči 2014 sme zasa v mixe Gereková - Kuzminová - Hurajt - Kazár obsadili štvrté miesto, no prisúdené nám bolo až dotatočne roky neskôr po diskvalifikácii Nemecka aj Ruska. Zaujímavé je, že pri všetkých týchto mixoch bol Matej Kazár i Jana Gereková, dnes Daubnerová, ktorá dokonca pri tomto úspechu Emy s Damiánom stála za ďalekohľadom ako trénerka.
| Strieborné kvarteto z ME v Ťumeni (© archív) |
Pod piatimi kruhmi bude ale asi ešte dlho najpamätnejšia štafeta v zložení Halinárová, Murínová, Kutlíková, Mihoková, ktorá v Nagane 1998 srdnato bojovala o medailu a po polovici viedla. Napokon obsadila štvrté miesto. Rovnakému zloženiu sa v rámci najvyššej ligy podarilo dostať ešte aj o stupienok vyššie, keď boli tretie v rámci SP v Anterselve v roku 2002. Na MS bolo rovnako ako na OH zatiaľ najcennejšie štvrté miesto, a to zo šampionátu 1995 v Anterselve, kde boli Halinárová, Lehotská, Murínová a Mihoková.
Na olympiádach dosahovali naše ženy naozaj úžasné štafetové výsledky. Nagano sme už spomínali, no okrem toho máme ešte dve piate miesta. Kvarteto Halinárová, Murínová, Pavkovčeková, Mihoková v Salt Lake City 2002 a P. Fialková, Kuzminová, Poliaková, I. Fialková v Pjongčangu 2018. Najbližšie k medaile spomedzi OH a MS sme boli zasa v rovnakej zostave o rok neskôr na svetovom šampionáte v Östersunde 2019, keď nás od nej delilo iba 18 sekúnd (6. miesto).
Spolu sme sa v najvyššej lige (OH, MS, SP) dostali medzi šesť najlepších až 28-krát. Naposledy v minulej sezóne v Otepää. To bola miešaná štafeta Šima, Sklenárik, I. Fialková, P. Fialková. Mužská štafeta nikdy Top 6 nedosiahla. Najlepším výsledkom sú tri siedme miesta v troch rôznych sezónach. Pri všetkých bol Matej Kazár.
