História slovenského biatlonu

Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti. Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu. Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989. Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16. júna 1990 ako uvádza nepodpísaný autor na stránkach SZB.

Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Netrafil jeden terč a nechal za sebou napríklad legendárneho Alexandra Tichonova. Zvíťazil Frank Ullrich. Okrem neho sme na OH mali aj Františka Chádeka. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková. Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Ženy vtedy bežali iba päť, resp. desať, kilometrov a hrali trocha druhé husle, keďže neabsolvovali spoločné šampionáty s mužmi, rovnako ani Svetový pohár a neštartovali na OH. Úspechy, ktoré dosiahla Fusková, sa na MS desaťročie nepodarili napodobniť, až prišla Soňa Mihoková so štvrtým miestom z majstrovského šprintu v Anterselve 1995, a to isté zopakovala aj o dva roky na domácom šampionáte v Ostrblí. Prvú medailu, striebro, domov priniesla Martina Halinárová, vtedy Schwarzbacherová, z Kontiolahti 1999, kde sa jej takto podarili stíhacie preteky s jedinou minelou.

História biatlonu - stará strelnica (© baita-caserina.it)

So vznikom samostatnosti prišla úspešná ženská generácia

Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny. Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová. K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher. Postupne sa k ženskému družstvu pridali nové tváre: Erika Lehotská, Marcela Pavkovčeková, Tatiana Kutlíková, Jana Meiszlingerová, Zuzana Hasillová či Petra Slezáková. Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena. V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8. miesto v hodnotení Svetového pohára, čo už potom nikdy nenapodobnila.

Mužský biatlon to mal komplikovanejšie a pestrejšie. Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí. Inak muži popredné priečky neobsadzovali.

Martina Halinárová na strelnici (© bystricoviny.sk)

Samostatný slovenský biatlon si vybudoval rešpekt aj na medzinárodnom poli. V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu. Svoju "kariéru" začal veľmi zaujímavo. V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. Šampionát napokon museli zrušiť a históriu ME tak začalo písať až o rok neskôr Kontiolahti.

V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne. Domov si odniesol zlato tak zo šprintu ako aj individuálu. Jeho neskoršej manželke Liv Grete Skjelbreidovej síce šampionát nevyšiel podľa predstáv, ale jej čas ešte mal prísť. Ziskom bronzovej medaily v šprinte zaujala aj vtedy iba 17-ročná Andrea Henkel pri premiére vo svetovej konkurencii. Títo traja vtedy nenápadní juniori neskôr získali 17 individuálnych majstrovských titulov a 88 víťazstiev vo Svetovom pohári.

18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vytrvalostné aj rýchlostné preteky. Bolo to jediné kolo sezóny, kde sa nejazdili štafety. Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie. Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru. Medzi ženami triumfovala tiež legendárna Magdalena Forsberg. Pred tým ovládla aj vytrvalostné preteky. O rok neskôr sa u nás konal šampionát v letnom biatlone, kde získala Schwarzbacherová zlato zo stíhačky. O šesť rokov neskôr ju tiež doma napodobnil Hurajt.

Tieto podujatia vytvorili Slovensku cestu k organizovaniu ďalších vrcholových podujatí v malebnom prostredí Horehronia. Postupne sa slovenské centrum biatlonu dostalo do centra diania a osem rokov sa tu jazdil Svetový pohár. Naposledy v decembri 2005. Areál ukončil svoju slávnu éru rovnako ako začal, keď sa kvôli nedostatku snehu nemohlo ísť tretie kolo SP v decembri 2006. Po následnom sprísnení kritérií zo strany IBU, kvôli ktorým musela byť väčšina stredísk zrekonštruovaná, u nás ostali nižšie podujatia - ME či IBU Cup. Za doteraz poslednú významnú akciu, ktorá sa odohrala v areáli Osrblia, je považovaná Zimná univerziáda v roku 2015. Práve na nej získala slovenská výprava zásluhou Paulíny Fialkovej kompletnú medailovú zbierku. Návrat Svetového pohára je zatiaľ v nedohľadne, Osrblie sa rekonštruuje veľmi pomaly aj kvôli korupčnej afére, ktorá bola pri prácach odhalená a medializovaná.
 

Areál v Osrblí (© biathlon.sk)

Prvý olympijský sľub skladala biatlonistka

Do olympijskej histórie sa Slovensko vpísalo veľkými písmenami. V každej zo šiestich zimných olympiád sme zaznamenali minimálne jeden individuálny výsledok v Top 10. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri. Obaja líderstvo potvrdili a odniesli si šieste miesto. Jašicová ho vybojovala vo vytrvalostných pretekoch a hokejisti o sedem dní neskôr po prehre s Českom v súboji o piatu pozíciu na turnaji. Jašicovej chýbalo máličko, konkrétne posledný výstrel, od historicky prvej slovenskej medaily na OH. Ak by ho trafila, vo vytrvalostných pretekoch by získala bronz na úkor legendárnej Nemky Uschi Dislovej. K rodáčke z Dolného Kubína sa pridala 12. pozíciou zo šprintu Soňa Mihoková, ktorá v tom čase ešte len začínala svoju úspešnú kariéru. Biatlon sa ihneď stal najúspešnejším individuálnym zimným športom Slovenska a ukázalo sa, že má v budúcnosti na čom stavať.

O rok neskôr sa na Majstrovstvách sveta v talianskom stredisku Anterselva podarilo dosiahnuť zaujímavé výsledky, ktoré sme už načrtli vyššie. Soňa Mihoková potvrdila, že jej forma vzrastá. V rýchlostných pretekoch obsadila štvrté miesto napriek tomu, že netrafila až dva terče, čo vie v šprinte zmariť šance na úspech. Ženská štafeta v zložení Martina Jašicová, Erika Lehotská, Anna Murínová a Soňa Mihoková dobehla do cieľa štvrtá. V rokoch 1995 a 1996 sa Slovenkám podarili vyhrať aj dve súťaže Svetového pohára. Jašicová triumfovala vo vytrvalostných pretekoch v Lahti a v Hochfilzene zasa nikto nestačil na Soňu Mihokovú v obľúbenom šprinte.

S veľkým odhodlaním nastupovali naše reprezentantky na domáci svetový šampionát v Osrblí 1997 už pod vedením Juraja Sanitru. Mihoková potvrdila svoj výborný kredit štvrtým miestom v šprinte a piatym v „individuále“, ale medailu znova nezískala a ako sa neskôr ukázalo, tak blízko k nej už na MS nikdy nebola. Už za Romana Schwarzbachera vydatá Jašicová sa v Osrblí nepresadila. V obľúbených vytrvalostných pretekoch netrafila deväť terčov.

Martina Halinárová v pretekoch SP (© dukla.sk)

Stúpajúcu tendenciu  biatlonu potvrdili aj výsledky z Olympiády v Nagane 1998, ktoré sa hlboko vryli do análov slovenského športu. V rýchlostných pretekoch na 7,5 km skončila Mihoková štvrtá, Schwarzbacherová siedma a Murínová deviata. V Top 10 sme teda mali tri pretekárky, čo je na OH výsledok z ríše absolútneho science-fiction, v žiadnom športe už nikdy nedosiahnuteľný. Zasa ten nešťastný "zemiak" pre Soňu... Týmito výsledkami nabudené Slovensko zákonite očakávalo zisk medaily zo štafety, vôbec prvej na ZOH v ére samostatnosti. A zdalo sa, že si slovenské ženy po ňu i bežia a keby len to. S Nemkami a Ruskami sa dokonca priamo bili o olympijské víťazstvo. Schwarzbacherová i Murínová odovzdávali prvé s náskokom 30, resp. 17 sekúnd. Na tretí úsek však prišla Tatiana Kutlíková, ktorá sa v predchádzajúcich dňoch do individuálnych disciplín nedostala a psychickú ťarchu historického okamihu neuniesla. Na ležke iba raz dobíjala, ale pri streľbe v stoji, žiaľ, zarmútila celé Slovensko. Z ôsmich nábojov trafila iba tri terče a následné dve trestné kolá nás zosunuli na štvrté miesto. Mihoková predviedla mohutný finiš, no posledný raz v kariére na OH resp. MS dobehla do cieľa štvrtá so 67-sekundovou stratou na zlaté medailistky z Nemecka. Musíme spomenúť aj fakt, že tento spoločný úspech dosiahla štvorica v úplne rozvrátených medziľudských vzťahoch. Niektoré sa nechali počuť, žeby spolu neoslávili ani zisk medaily. V každom prípade sa 15. i 19. február 1998 veľkými písmenami zapísali do dejín slovenského športu.

Okrem enormných úspechov ženského družstva je nutné spomenúť aj fakt, že prvýkrát v histórii štartoval na olympiáde za Slovensko aj muž. Bol ním Ľubomír Machyniak, ktorý mal práve životnú sezónu 1997/98. Na OH sa síce nepresadil, ale v Östersunde zaznamenal 8. miesto v individuále.

Ani nasledujúca sezóna pre Slovenky nedopadla zle. Opäť prepisovala históriu. Bolo jasné, že táto generácia musí prekliatie štvrtých miest z OH a MS zlomiť. A stalo sa. Na šampionáte vo fínskom Kontiolahti si po stíhacích pretekoch a iba jednom netrafenom terči striebornú medailu na krk zavesila Martina Schwarzbacherová. Bola to vôbec prvá medaila zo svetového šampionátu pre Slovensko. Pred tým v rýchlostných pretekoch skončila siedma.

Martina Halinárová po ukončení kariéry (© bystricoviny.sk)

V nasledujúcich rokoch prišiel pokles výkonnosti Mihokovej i Schwarzbacherovej, hoci vyskočiť do Top 10 sa im párkrát podarilo. Najlepšie obdobie kariéry naopak zažívala Anna Murínová, ktorá v sezóne 1999/2000 obe kolegyne prevýšila 17. miestom v celkovom hodnotení Svetového pohára. V areáli Soldier Hollow vrámci OH 2002 v Salt Lake City sa už vo veľkom atakovanie popredných miest nekonalo. Najlepší výsledok dosiahla Martina, už vydatá za Ivana Halinára, vo vytrvalostných pretekoch. Po dvoch minelách obsadila deviate miesto. Škoda hlavne tesnej chyby na poslednej stojke, bez ktorej by doplnila Andreu Henkelovú a Liv Grete Poiréeovú na stupni víťazov. V štafetových pretekoch sa opäť od ženského kvarteta sľubovalo veľa. A zverenkyne Juraja Sanitru scenár z Nagana takmer na vlas zopakovali. Halinárová s Murínovou opäť bežali na medailových pozíciách, no tentoraz si pozíciu kata nedobrovoľne zahrala Marcela Pavkovčeková. Rovnako ako Kutlíková nezvládla stojku tretieho úseku a po trestnom kole sme klesli na šiestu pozíciu. Mihoková nás napokon vytiahla na piate miesto.

Počas posledného spoločného olympijského cyklu sa ešte Halinárová s Mihokovou po čistej streľbe ukázali 6. a 9. miestom v šprinte na MS v Chanty-Mansijsku 2003. V tomto roku si Martina odskočila aj na ME v talianskom Forni Avoltri, kde vyhrala šprint. Potom ju čakala materská dovolenka pri narodení syna Michala. Anna Murínová zasa dosiahla životný výsledok v januári 2004 - 3. miesto vo vytrvalostných pretekoch v rámci SP v Anterselve.

Obdivuhodná ženská generácia ukončila svoju púť na OH v Turíne, kde už bežecky nemala na tie najlepšie pretekárky. Čistá streľba Halinárovej v šprinte stačila "iba" na 16. miesto. V štafete bez trestného okruhu skončila rovnaká štvorica ako v Salt Lake City desiata. Po olympiáde v reprezentačnom družstve skončili Murínová, Pavkovčeková i tréner Sanitra (ten sa zameral na Pavla Hurajta), o rok neskôr Mihoková. Halinárová pokračovala až do Vancouveru 2010, ale do najlepšej desiatky sa už nikdy nepozerala.

Pod talianskymi piatimi kruhmi sa ale konečne presadil Slovák. Po životnom výkone obsadil 5. miesto vo vytrvalostných pretekoch Marek Matiaško s jednou chybou na poslednej položke. Prvýkrát na ZOH štartovala naša mužská štafeta. Obsadila 14. pozíciu. Vzostup mužského biatlonu ale odštartoval pár rokov skôr, hoci bol trochu v úzadí úspešných žien. Pavol Hurajt bol od začiatku skvelým strelcom a kariéru odštartoval neuveriteľným Osrblím v decembri 2003 (3. kolo SP), keď v individuále, šprinte i stíhačke minul z päťdesiatich terčov jediný, hneď na prvej položke. Obsadil 13., 10. a v stíhačke napokon pamätné tretie miesto, keď vo fotofiniši predstihol vedúceho muža SP Rusa Sergeja Rožkova. Tretie miesto dosiahol v sezóne 2003/04 ešte aj v rýchlostných pretekoch v americkom Fort Kente. V oboch prípadoch zvíťazil legendárny Raphael Poirée. Hurajt sa ale na MS nikdy nedostal do Top 10. Na turínskej olympiáde skončil trikrát v tretej desiatke.

Po OH v Cesane San Cicario prišlo najhoršie obdobie slovenského biatlonu.  V sezónach 2006/07 a 2007/08 sa žiadny Slovák nedostal do Top 10 žiadnych pretekov v SP ani MS. Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. Vicemajsterka sveta v kategórii kadetiek totiž tesne pred svojou druhou sezónou vo Svetovom pohári otehotnela. V decembri 2006 ešte ako Anastázia Šipulinová stihla prvý raz v kariére zabodovať 13. miestom v Östersunde. O dieťa, ktoré čakala so svojím priateľom, rusko-izraelským bežcom na lyžiach, Danielom Kuzminom, prísť nechcela a po 2. kole SP v Hochfilzene opustila ruskú reprezentáciu, v ktorej už ako junior pôsobil jej mladší brat Anton. V apríli 2007 sa za Kuzmina vydala a o pár týždňov sa im narodil syn Jelisej. Keď sa začlenila späť do tréningového procesu nastali problémy. Rusi známi svojimi prísnymi pravidlami Kuzminovej odopierali syna a začali spory. Vedenie ruského zväzu s obrovskou členskou základňou a mnohými talentami Nasti nechcelo dovoliť žiadne ústupky a nepovažovalo ju za biatlonistku, ktorá by bola výnimočnejšia ako ostatné. Veď v prvých ôsmich pretekoch SP bodovala iba raz, čo bolo aj na tak mladú Rusku pomerne málo. Napokon sa do reprezentácie ani nezačlenila a boli iba dve možnosti - s biatlonom skončiť alebo reprezentovať iný štát. Daniel Kuzmin mal už pred zoznámením sa s Nasťou slovenské občianstvo a s rodičmi býval v Banskej Bystrici, takže logika bola jednoduchá, manželka tiež môže mať slovenské občianstvo. Byrokratický aparát sa podarilo úspešne absolvovať tesne pred sezónou 2008/09 a začala sa nová kapitola slovenského biatlonu.

V úvodných kolách SP sa Kuzminová rozbiehala bez lepšieho výsledku, ale na MS v juhokórejskom Pjongčangu vyletela do nebies. Šokovala siedmym miestom v šprinte, ktoré ešte vylepšila ziskom striebornej medaily v pretekoch s masovým štartom, kde minula iba dva terče a zaznamenala šiesty najrýchlejší beh, ktorý zaskočil i najväčších odborníkov.

Anastázia Kuzminová počas SP 2013 v Hochfilzene (© Jakub Leščinský)

Olympiáda v kanadskom Vancouveri 2010 bola poznačená generačnou výmenou v ženskom družstve. Mladé pretekárky v podobe Anastázie i Jany Gerekovej, Ľubomíry Kalinovej a Natálie Prekopovej boli podporené skúsenou Martinou Halinárovou, ktorá zavŕšila bohatú kariéru piatou olympiádou. Slovensko očakávalo, že aj z týchto reprezentantiek vznikne družstvo, ktoré bude konkurencie schopné v štafete a v kútiku duše sa verilo v úspech novej "Nástenky“. Lenže Vianočné sviatky priniesli pre Kuzminovú zložitú operáciu ruky, ktorá výrazne pribrzdila prípravu pred blížiacou sa olympiádou. Ani nedoliečená ruka ale nezabránila slovenskej reprezentantke k tomu, aby sa postavila na štart rýchlostných pretekov na 7,5 km. Nasťa napriek jednému trestnému okruhu o jednu sekundu zdolala vynikajúcu Nemku Magdalenu Neunerovú a získala historicky prvú zlatú medailu pre samostatné Slovensko, keď sa pred ňou čosi podobné podarilo iba krasokorčuliarovi Ondrejovi Nepelovi v Sappore 1972, samozrejme pre Československo. Areálom Whistler znela slovenská hymna a Nasťa sa predviedla jej ukážkovým spevom a už vtedy slušnou slovenčinou. Zlatý olympijský sen doplnila striebrom zo stíhacích pretekov, keď si s Nemkou pozície vymenili. V ostatných disciplínach sa jej až tak nedarilo, v štafete obsadili Slovenky historicky najhoršie 13. miesto.

Sadu olympijských medailí prekvapujúco skompletizoval Pavol Hurajt, ktorému sa v predchádzajúcich sezónach nedarilo, ale na juhovýchode Kanady spojil fantastickú streľbu s najlepšou bežeckou formou kariéry. V rýchlostných pretekoch dokázal napriek jednej minele obsadiť siedme miesto a hoci mu stíhacie preteky nevyšli, vo vytrvalostnom súboji zopakoval štyri roky starý úspech Matiaška z Turína piatym miestom. 21. február si ale bude navždy pamätať. V pretekoch s masovým štartom neurobil na strelnici ani jednu chybu a získal bronzovú medailu. Trochu v tieni Nasti Kuzminovej sa mu podarilo to, čo žiadnej z pamätnej generácie žien. Opäť raz môžeme konštatovať, že biatlon opanoval zimnú olympiádu a stal sa našim najúspešnejším športom, i keď výkony Demitru a spol. boli v Kanade tiež nezabudnuteľné.

Pavol Hurajt po zisku bronzovej medaily vo Vancouveri (© cohladas.sk)

V nasledujúcich rokoch sa Nasťa etablovala do svetovej špičky. Vyhrala prvé tri podujatia Svetového pohára v Hochfilzene, Holmenkollene i Anterselve a pridala aj bronz zo svetového šampionátu 2011 v Chanty-Mansijsku. Podrobnejšie o jej úspechoch môžete čítať v jej profile. Na šampionáte "iba" 600 kilometrov od Kuzminovej rodiska sa prvý raz ukázala aj jej rovesníčka a zdatná súperka z mládežníckych čias Jana Gereková (z MS kadetiek v roku 2003 si z vytrvalostných pretekov odniesla Nasťa druhé a Janka štvrté miesto). V stíhačke obsadila ôsme miesto. Po Chanty-Mansijsku definitívne ukončila 18-ročnú kariéru Martina Halinárová.

V sezóne 2011/12 sme dokázali vyrovnať historické štafetové maximum, ktoré v roku 2002 zaznamenalo kvarteto Halinárová, Murínová, Kutlíková, Mihoková - 3. miesto. V Kontiolahti sa o to postarala miešaná štafeta Gereková, Kuzminová, Kazár, Mi. Matiaško, ktorá nie len že zvládla streľbu, ale šokujúco bežecky prekonala všetky krajiny okrem Francúzov a Ukrajincov, čiže aj Nemcov či Rusov.

Do dejiska nateraz poslednej olympiády v ruskom Soči 2014 priletela Kuzminová opäť vo výbornej forme, hoci bola jej sezóna iba z tých priemerných. Formu však vyladila natoľko, že v šprinte ako prvá žena histórie obhájila zisk zlatej medaily. Tentoraz po čistej streľbe a relatívne suverénne, až o 20 sekúnd pred Oľgou Viľukinovou. V stíhačke skončila šiesta a v ostatných individuálnych disciplínach sa jej po vzore Vancouveru nedarilo. Na rodnej hrude však znova ukázala Rusom, že urobili jednu z najväčších chýb histórie ich biatlonu, keď ju po narodení syna nechceli. Neustále zlepšujúcej sa Gerekovej Soči nevyšlo podľa predstáv, ale o veľký úspech sa pod piatimi kruhmi postarali Slováci v najnovšej disciplíne, zmiešanej štafete. Zloženie Jana Gereková, Anastázia Kuzminová, Pavol Hurajt a Matej Kazár dobehlo do cieľa na vynikajúcej piatej pozícii. Zopakovanie pamätného ženského Nagana bolo blízko, veď Matej na cieľovej čiare prehral s Nastiným bratom Antonom Šipulinom iba o tri desatiny sekundy. Práve 19. február 2014 môžeme považovať za dôkaz toho, že nie len ruská Nástenka stojí za obrodou nášho biatlonu.

Po olympijskej sezóne odišiel do zaslúženého dôchodku Pavol Hurajt a nasledovala i správa, ktorá mnohých biatlonových fanúšikov z pohľadu športových výsledkov veľmi nepotešila. Jednotka v ženskom reprezentačnom družstve a dvojnásobná zlatá olympionička je tehotná. Tak sa začalo ťažké obdobie bez našej hviezdy. Slováci sa ale v sezóne 2015/16 zo svetovej elity úplne nestratili. Nastinu rolu aspoň sčasti prebrala Janka Gereková. Zaznamenala životnú sezónu na celkovom 19. mieste v SP. V rámci "sveťáka" v pretekoch s hromadným štartom dobehla v Oberhofe piata a v Anterselve sa jej podaril jeden z mála čistých šprintov, po ktorom prišlo štvrté miesto. Z nastupujúcej biatlonovej generácie dosiahla najväčší úspech Paulína Fialková. Vydarila sa jej domáca Zimná univerziáda 2015 v Osrblí. Vo vytrvalostných pretekoch vybojovala bronz, v šprinte to vytiahla na zlatú medailu a v stíhačke skompletizovala medailovú zbierku striebrom. Je však nutné poznamenať, že sa Paulína pasovala s výrazne slabšou konkurenciou ako vo Svetovom pohári. Čosi podobné sa dá tvrdiť aj o zlatej medaile Martina Otčenáša z MS v letnom biatlone 2015.

Sezóna 2015/16 priniesla výrazný posun Paulíny Fialkovej, ktorá sa šiestym a siedmym miestom v Ruhpoldingu pozrela do svetovej špičky, získala 199 bodov v SP a na ME v Ťumeni si počínala suverénne. Po desiatom a šiestom mieste sa dostala v pretekoch s hromadným štartom až na druhé, pričom na úvodnej položke minula dva terče a teda začínala z tretej desiatky. Dostala sa tak do elitného tímu VŠC Dukla, čo znamená, že by mal pokračovať jej rast zásluhou lepšej starostlivosti. Je teda najväčším prísľubom slovenského biatlonu. Highlightom sezóny bol podľa Juraja Sanitru strieborný výkon miešanej štafety na ME v Ťumeni, kde kvarteto P. Fialková - Gereková - Kazár - Otčenáš vzdorovalo supersilným Rusom a o víťazstve rozhodla až cieľová fotografia. Medzi mužmi sa Hurajtov nástupca stále hľadal, hoci sa zdalo, že "na staré kolená" by sa ešte k pekným úspechom mohol dostať Matej Kazár, ktorý sa po jedenástich rokoch v SP konečne dostal k 10. miestu v pretekoch SP. Podarilo sa mu to v druhom mass štarte v živote v kandskom Canmore.

Udalosťou sezóny 2016/2017 bol návrat Nasti Kuzminovej po materskej dovolenke. Prvá zima však bola všelijaká. Sprevádzali ju zdravotné problémy a kolísanie formy. Množstvo pretekov vynechala a iba dvakrát skončila v Top 10. Najviac sa darilo Paulíne Fialkovej, ktorá síce striedala dobré výsledky s horšími, ale dosiahla pamätné piate miesto v Kontiolahti, keď sa v stíhačke prvými štyrmi nulami v kariére prestrieľala až na nové kariérne maximum. Životný výsledok dosiahol aj Tomáš Hasilla, ktorému vyšli jediné rýchlosnté preteky, ale práve tie na MS v Hochfilzene. Po dvoch nulách skončil šestnásty.

V olympijskej sezóne prišiel obrovský skok dopredu pre Nasťu Kuzminovú, ktorá nikdy nejazdila tak dobre. Ak by sa preteky pod piatimi kruhmi rátali do hodnotenia SP, tak ako turínska a vancouverská, získala by veľký krištáľový glóbus. No jeden z najväčších snov si nesplnila, keď v jej rodnom Ťumeni prekvapujúco úplne vytvrdla v poslednom kole masového štartu a chýbali jej tri body proti Kaise Mäkäräinenovej. Získala "aspoň" malé glóbusy za rýchlostné a stíhacie preteky. Mala úžasnú sériu, keď sa jej podarilo zvíťaziť v troch kolách SP za sebou. V Hochfilzene, Annecy a získala aj oberhofské double šprint - stíhačka. Na OH v Pjongčangu naladila formu úžasne. Nezískala síce tretie zlato za sebou v šprinte, ale v stíhacích aj vytrvalostných pretekoch brala striebornú medailu, aby všetko vyvrcholilo hromadným štartom, kde urobila iba jednu chybu a finišovala zlatá so slovenskou vlajkou v rukách. Medailovú bilanciu z OH uzavrela na neuveriteľných šesť kúskov. Historické veci "páchala" aj ženská štafeta v zložení Paulína Fialková - Anastasia Kuzminová - Terézia Poliaková - Ivona Fialková, ktorá by paradoxne nebyť trestného kola Nasti možno siahala aj na medailu, no s minimálnym mankom 38 sekúnd skončila piata a dievčatá si zabezpečili lepšie financovanie. V závere sezóny ešte Nasťa vyhrala v Osle a staršia Fialková v Ťumeni posunula kariérne maximum na druhé miesto. Bola to najúspešnejšia zima slovenskej histórie.

Nasťa Kuzminová a jej tím s malým glóbusom (© Igor Stančík / SZB)

Aj napriek volaniu materských povinností a vyššiemu veku sa Nasťa ešte rozhodla splniť si sen o titule majsterky sveta v záverečnej sezóne 2018/2019. Začala pomalšie, no v posledných pretekoch pred Vianocami v Novom Meste na Morave triumfovala. Následne sa jej podarilo presadiť aj v Ruhpoldingu a bola skvelo pripravená na svetový šampionát v Östersunde. Tam sa aj napriek jednej chybe stala majsterkou sveta v rýchlostných pretekoch. Splnil sa jej tak ďalší sen a všetkým dokázala, že je športovkyňa absolútnej svetovej špičky. Fazónu využila aj na záver sezóny v Osle, kde získala double a zvládla aj obrovský psychický tlak v stíhacích pretekoch, kde na oboch stojkách stála na strelnici sama a pokúšala sa o štyri nuly. Vyšlo jej to prvý a aj posledný raz v kariére. Klobúk dole! Získala aj ďalší malý glóbus za rýchlostné preteky. Nepodaril sa jej iba jediný sen - veľký glóbus. Aj v samom závere kariéry od neho nebola ďaleko, chýbalo jej 34 bodov, keď skončila tretia.

Bola to ale aj sezóny Paulíny Fialkovej, ktorej sa podaril poriadny výkonnostný vzostup a od úvodu sezóny bojovala o žlté číslo. Až do tretieho kola SP nevypadla z Top 10. Bola až štyrikrát na pódiu, no nie a nie zvíťaziť. Na sviatky šla dokonca z pozície druhej ženy poradia SP, keď na Vysočine s Nasťou obsadili prvé dve priečky v masse. To bol najlepší slovenský deň v histórii SP. Po novom roku už neuveriteľnú fazónu neudržala, ale ešte bola tretia v Ruhpoldingu a chcela zaútočiť na medailu z MS. Šprint jej ale nevyšiel, a tak už mala šancu len vo vytrvalostných pretekoch. Tam bola jeden výstrel od zlata, napokon skončila piata. Ešte v Osle uzavrela počet pódií na šesť. No stále bez víťazstva. V celkovom hodnotení SP skončila šiesta. Rovnaké zloženie štafety ako pred rokom sa postaralo o šiestu priečku na MS a dokonca na tejto pozícii kvarteto 2x Fialková - Kuzminová - Poliaková finišovalo až trikrát v sezóne.

Paulína s Nasťou po double v NMNM (© Igor Stančík / SZB)

V tieni úspešných žien sa nieslo mužské trápenie. Silnej konkurencii sa našim chlapom nedarilo držať krok na trati, no to sa dlhodobo nedarilo ani Pavlovi Hurajtovi. Liptovský rodák však celú kariéru patril medzi najlepších strelcov a jednoznačne ho môžeme vyhlásiť za najpresnejšieho strelca histórie nášho biatlonu. Súčasnej generácii však chýba presná muška, za Hurajtom zaostávajú aj o viac ako desať percentuálnych bodov, a tak nemajú šancu dopracovať sa k lepším výsledkom. V sezóne 2019/20 sa navyše zhoršili na trati, preto bola šanca na výsledok veľmi ojedinelá. Pod trénerom Tomášom Kosom sa dostali len k dvom lepším výsledkom - trinástym miestam. Pre Martina Otčenáša to bol životný šprint na MS v Anterselve a pre Michala Šimu zasa na ME v Minsku, kde mali obaja bilanciu 0+0. Martin následne ukončil kariéru pre dlhodobé problémy s posunutou platničkou. Šimovi sa podaril progres v nasledujúcej zime, keď zaznamenal prvých 28 bodov v kariére.

V ére po Kuzminovej sa očakávalo ďalšie presadenie sa Paulíny Fialkovej s cieľom vyhrávať a získať medailu z MS či OH. V sezóne 2019/20 sa jej to nepodarilo. Aj keď mala opäť viacero skvelých výsledkov a patrila do svetovej špičky. V celkovom poradí SP mierne klesla na trinástu priečku a "len" raz bola na pódiu. No v kariérach profesionálnych športovcov v úplnej špičke je to prirodzené. Nedá sa dlhodobo len stúpať. Zabúdať nemôžeme ani na jej sestru, ktorá sa po problémoch s chrbtom chcela tiež dostať k najväčším výsledkom. Ivone sa už podarilo dostať na deviate a šieste miesto na MS, čím získala silnú dávku sebavedomia na to, aby aj ona klopala na tie najvyššie brány. Obe však v zime 20/21 výrazne zasiahla koronavírusová infekcia a k výborným výkonom sa dostali iba v samom závere sezóny. Veľmi nevyrovnaná bola aj olympijská zíma 21/22, keď sa sestrám nedarilo, no Paulína sa v závere zmobilizovala k výborným výkonom a napokon dostala k pódiu, už deviatemu v kariére. Na OH v Pekingu bola v masovom štarte desiata.

Obe "Fialky" potiahli kariéru aj v sezóne 22/23, no pre Ivonu to bola sezóna sklamania a bolesti. Rozhodla sa po nej kariéru ukončiť. Paulína zažila veľké oživenie. Podarilo sa jej šesťkrát dostať do najlepšej desiatky a v celkovom poradí obsadila 17. priečku. Po sezóne si dala pauzu pre materské povinnosti.

Paulína Fialková (© Igor Stančík / Slovenský biatlon)

Sezóna 23/24 bola pre Slovensko bez Fialkových najslabšia vo Svetovom pohári, pretože náš tím prechádzal generačnou výmenou. Vedenie reprezentácie všetko stavilo na mládež, ktorá dosiahla historicky najlepšie výsledky. V rebríčku národov juniorského IBU pohára skončili dievčatá na šiestom mieste, chlapci na siedmom. V najvyššej lige sa ale prvý raz zjavila juniorka Ema Kapustová, ktorá už v debutovej sezóne získala 31 bodov, hoci absolvovala iba 1,5 trimestra, teda polovicu zimy medzi najlepšími. Prežila sezónu, ktorá v slovenskej histórii nemá obdobu, pretože získala medailu na všetkých vrcholných podujatiach - letných MS, ME, MEJ aj MSJ. Načrtla tak svoj obrovský talent.

Osrblie v auguste 2023 organizovalo prvý raz letný šampionát na novej kolieskovej dráhe a v januári 2024 zasa majstrovstvá Európy, čo bol vrcholný polrok našich organizátorov za posledných 20 rokov. Bronz Kapustovej vo vytrvalostných pretekoch bolo krásnym bonusom. Z oboch podujatí sa vyrábal medzinárodný televízny signál a na ME sa po piatich rokoch do kolotoča vrátila najväčšia legenda slovenského biatlonu Nasťa Kuzminová. Tímu potom pomohla aj na MS v Novom Meste na Morave.

Ema Kapustová (© Igor Stančík / Slovenský biatlon)

V predchádzajúcich minútach ste čítali o najväčších úspechoch nášho biatlonu a zrejme vám je jasné, že Anastasia Kuzminová je našou najlepšou pretekárkou histórie, ale kto je druhý? Ako presne vyzerá poradie za Nasťou?

Použili sme na to nasledujúci mechanizmus: Zrátali sme všetky získané body Slovákov vo Svetovom pohári vrátane MS a OH (aj tie, ktoré sa oficiálne nezarátavali do SP), ale keďže sa bodovacia škála trikrát menila (najprv bodovalo iba 25 pretekárov, dnes 40, víťaz bral 30 bodov, neskôr 60, dnes 90), prerátali sme výsledky všetkých Slovákov na súčasný bodovací systém.

V grafe teda môžete vidieť, že Kuzminová získala 6796 bodov (ak chcete, môžete odrátať 45 "ruských" z roku 2006). Na druhom mieste je Paulína Bátovská Fialková s 3237 bodmi a pomyselné historické pódium uzatvára Martina Halinárová s 2874 bodmi. Štvrtá je Soňa Mihoková s 2232 bodmi. Piate až siedme miesto sú veľmi tesné. Janka Gereková ešte v závere kariéry s 1829 bodmi predbehla Annu Murínovú. Tá má 1645. Pavol Hurajt má 1599 bodov. Možno vás prekvapí až siedma pozícia bronzového medailistu z Vancouveru, no pri Hurajtovi je nutné poznamenať, že mu síce ideálne vyšli sezóny 2003/04 a 2009/10, v ktorých zaznamenal desať najlepších výsledkov svojej kariéry, ale ostatné sezóny boli výrazne slabšie. 

Na sedem najlepších sa ostatní biatlonisti pozerajú z úctivej vzdialenosti, nikto nedosiahol ani polovicu Hurajtových bodov. "Zvyšok" Slovákov otvára Matej Kazár, ale už s obrovskou stratou na Top 7. Najlepšiu desiatku uzatvárajú Marek Matiaško a Marcelu Pavkovčekovú posunula do druhej desiatky Ivona Fialková. Zaujímavosťou je, že v našom rankingu figurujú aj Pavel Sládek a Zuzana Hasillová, ktorí síce počas svojej kariéry žiadny bod nezískali, ale ku "skóre" im pomohla práve benevolentnejšia bodovacia škála súčasnosti.

Halinárová je našou rekordérkou v počte absolvovaných pretekov na svetovej scéne. Odštartovala do 288 pretekov (17 OH, 50 MS, 221 klasický SP). O deväť menej má na konte Hurajt a dvadsať Mihoková. Aspoň jeden štart vo Svetovom pohári od sezóny 1992/93, teda v ére samostatného Slovenska, zaznamenalo 61 biatlonistov. Z nich jeden, Michal Lepieš, nikdy neštartoval v individuálnych pretekoch, iba v jednej štafete. Bodovať ale dokázala iba polovica - 31. Ako posledné sa pridali Ema Kapustová so Zuzanou Remeňovou v zime 23/24.

Najlepšiu bilanciu má Anastasia Kuzminová, ktorá v každých individuálnych pretekoch priemerne získala 34 bodov. Na druhom mieste už evidujeme Paulínu Fialkovú so 17-timi bodmi a tak nasleduje Martina Halinárová, ktorá si aj napriek slabšiemu koncu kariéry udržala skóre 12 bodov na jedny preteky. Na štvrtom mieste je Soňa Mihoková s desiatimi a tesne pod touto hranicou je Jana Gereková. Množstvo podrobných štatistík o Slovákoch si môžete pozrieť v .pdf súboroch dolu.