História svetového biatlonu

História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. A práve tieto dve činnosti sú základným princípom biatlonu.

Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu. Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru. Napriek tomu vývoj biatlonu pokračoval ďalej.

História biatlonu - strelnica (© baita-caserina.it)

Prvý svetový šampionát vyhral Švéd

Aj keď biatlon v minulosti  vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta). Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.

História biatlonu - streľba (© baita-caserina.it)

Vývoj biatlonových disciplín

Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami. Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz. Prvé školenie medzinárodných rozhodcov prebiehalo v roku 1964 vo švédskom meste Störlien.

História biatlonu - stará strelnica (© baita-caserina.it)

Veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka

Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov. Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen. Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978. Od tohto obdobia sa zrodila aj myšlienka dlhodobej súťaže, ktorú dnes poznáme pod názvom Svetový pohár.

Frank Ullrich bol do marca 2015 dlhoročným trénerom Nemcov (© focus.de)

Na štart sa postavili už aj ženy

Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu. O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi. Reakciou na predĺženie tratí bol vznik kategórie junioriek.

O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti. Rok 1996 znamenal premiérové Majstrovstvá sveta v letnom biatlone.

Najúspešnejšia nórska biatlonistka Liv Grete Poirée (© fusabiathlon.net)

Prelom storočí priniesol divácky atraktívne disciplíny

V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska. Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. V americkom Salt Lake City zvíťazila najväčšia mužská legenda Ole Einar Björndalen, ktorý cestoval domov až so štyrmi zlatými medailami, teda zo všetkých disciplín, v ženskej časti si zlato vybojovala ruská reprezentantka Olga Pileva.

Ole Einar Björndalen - najlepší biatlonista všetkých čias (© sportaccord.com)

Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína. Víťazmi sa stali Nemec Michael Greis a ženskú kategóriu vyhrala Švédka Anna Carin Olofssonová.

Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri. Tora Bergrová, Tiril Eckhoffová, Ole Einar Björndalen a Emil Hegle Svendsen si v ruskom Soči vybojovali zlato pred štafetou z Česka a Talianska.

Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen. Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová. Tretím najlepším je Johannes Thingnes Bö s piatimi zlatými a ešte troma iného lesku. Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo svoje vitríne Nemci Ricco Gross, Sven Fischer aj Emil Hegle Svendsen. Slovenska Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. mieste s troma zlatými a troma striebornými medailami, ktoré získala vo Vancouvri, Soči a Pjongčangu.

V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko. Treba ale povedať, že to si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 54 olympijských medailí. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Francúzsku patrí tretia pozícia s 30 plackami. Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Iba jediná priečka chýbala k bronzu Soni Mihokovej ako i ženskej štafete na olympiáde v Nagane.

 
Čo Raphael Poirée pokazil na OH, vynahradil si na MS

Kráľ biatlonu z Nórska suverénne ovládol aj historické štatistiky majstrovstiev sveta. Získal 26 individuálnych medailí, z toho jedenásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov. Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. V počte ho už prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorému ale po MS 2024 chýba jedno zlato k vyrovnaniu absolútneho rekordu.

Ženám so šiestimi individuálnymi zlatými medailami kraľuje Magdalena Neuner, ktorej sa vyrovnali velikánky svojej doby Magdalena Forsberg a manželka Raphaela Liv Grete Poirée. Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu. Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov. Blízko k vytúženej medaile bola aj Soňa Mihoková, no bola „iba“ dvakrát štvrtá a raz piata.

Ole Einar Björndalen a Magdalena Forsberg dlho viedli historickú štatistiku celkových triumfov vo Svetovom pohári. Získali šesť veľkých krištáľových glóbusov. No napokon ich neuveriteľnou šnúrou siedmych triumfov po sebe predstihol Martin Fourcade. U žien je ale pozícia Forsbergovej, zdá sa, zabetónovaná. Žiadna pretekárka nemá viac ako tri triumfy. Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková. Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. Zo Slovákov bola najbližšie k veľkému glóbusu Nasťa Kuzminová v sezóne 17/18, keď jej na Kaisu Mäkäräinenovú nestačili tri body.

Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 83 vavrínmi. A v priebehu sezóny 23/24 už Francúza prekonal Johannes Thingnes Bö s číslom 85. Za ním nasleduje Raphael Poirée so 44 a až tak prvá žena Magdalena Forsbergová so 42 triumfami.

Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej (10x šprint, 5x stíhačka, 3x masák, z toho 6x Oslo, 2x Oberhof, 2x Hochfilzen, 1x Vancouver, 1x Anterselva, 1x Soči, 1x Annecy, 1x Pjongčang, 1x NMNM, 1x Ruhpolding a 1x Östersund). Zaujímavosťou teda je, že nikdy nevyhrala vytrvalostné preteky.

Martine Halinárovej svedčali vytrvalostné preteky v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Zabudnúť nemôžeme ani na šprint Soni Mihokovej v Hochfilzene 1996. Dekorovanie na stupni víťazov zažili Slováci celkovo (OH+MS+SP) 60-krát (38x Kuzminová, 9x P. Fialková, 5x Halinárová, 3x Hurajt, 2x Mihoková, 1x Murínová, 1x ženská štafeta a 1x mix štafeta).