Nech sa na Osrblie pozriem akokoľvek, či cez okuliare sfarbené do ružova, či kritickejšie, stále je to náš jediný biatlonový areál a s najväčšou pravdepodobnosťou jediným ešte dlho ostane. A tak treba k nemu aj pristupovať. Možno by sa patrilo napísať, že som tréningom v Osrblí strávila strašne veľa času, alebo inak, že väčšina sústredení počas mojej športovej kariéry bola situovaná práve tu, alebo ešte inak, že poskytuje perfektné podmienky na tréning, no pravdu povediac, ani jedno z týchto tvrdení by nebolo úprimné.
Pred rokmi, keď som s biatlonom ešte len začínala, bol areál v Osrblí na výslní. Ešte moje a aj mladšie ročníky narodenia si pamätajú svetové poháre, či dokonca Majstrovstvá sveta v roku 1997. Prichádzala k nám svetová biatlonová špička, úroveň svetového pohára, organizovaného na Slovensku, bola porovnateľná s tou svetovou. Pamätáme si Björndalena, Magdalenu Forsberg, Poireeho, či iné biatlonové hviezdy, ktoré okúsili kopec „k čerešni“, ako nazývame nepríjemné stúpanie na trati, či pomerne veternú strelnicu. Ja som tú možnosť, pretekať v pretekoch svetového pohára na domácej pôde nemala, čo ma mrzí, ale žiaľ, od doby ako stredisko prišlo o licenciu A, sme svetový pohár v Osrblí nezažili a škoda, že to vyšlo práve na obdobie, kedy som sa v kolotoči pretekov SP pohybovala. Vôbec po prvýkrát som v Osrblí pretekala ešte ako žiačka a teraz neviem či budem úplne presná, ale pravdepodobne to bolo v roku 1997, alebo možno 1998. Keby mi vtedy niekto povedal, že raz budem behať s puškou na chrbte, pretočila by som očami a povedala by som, „tak to určite nie“. Bežecké lyžovanie bolo na konci tisícročia pre mňa stále prioritou, čo sa zmenilo až neskôr, ale preteky v Osrblí za týmto rozhodnutím určite neboli, hoci si veľmi dobre pamätám, že prostredie štadióna sa mi už na prvý šup zapáčilo. Trate mi vyhovovali a 3. miesto v celoslovenskej súťaži bolo pre mňa výborným výsledkom. Takže z Osrblia som si odniesla pekný prvý dojem. Ďalšie preteky v Osrblí som už bežala ako biatlonistka. Úspešní sme boli napríklad aj na ME v letnom biatlone (foto).
| ME v letnom biatlone (© archív JD, TASR) |
V Osrblí sme teda, ako som spomínala, veľa času tréningom netrávili. Dôvodov je hneď niekoľko. Tým najpodstatnejším je, že koliesková dráha bola už pred rokmi nekvalitná a predovšetkým krátka. V lete bolo potrebné okrem bežeckej techniky dávať pozor aj na pasúce sa kravy, ktoré chodili krížom-krážom a ako boli priviazané dlhým lanom k určitému miestu, prešli cez kolieskovú dráhu a vytvorili tak z lana prekážku. Pokiaľ lano ležalo na asfalte, dalo sa na kolieskových lyžiach v pohode prejsť, no ak sa krava pohla a lano natiahla, bolo to celkom nebezpečné, hlavne v zjazde. O koláčikoch na dráhe ani nehovorím. Pre kvalitnú prípravu sme potrebovali asfalt lepších parametrov. V prípade dvojtýždňového pobytu sme využívali aj hlavné cesty. Na výjazd na kolieskových lyžiach klasikou sme využili celkom vhodný profil z Valaskej na Tále. Odmysliac si netolerantných vodičov to bol výborný tréning. Vo väčšej pohode sme jazdili z Osrblia smerom na Tri vody, alebo Hrončianskou dolinou z Hronca smerom na Čierny Balog, popri horehronskej železničke. Horehron je vôbec nádherný kraj a pokiaľ by sme nepotrebovali k príprave kolieskovú dráhu, na bicykli a behom sa dajú absolvovať veľmi pekné túry do okolia. Pri troche šťastia, či skôr nešťastia, nie je problém stretnúť medveďa, tých je v okolí hneď niekoľko. Ďalším, tiež podstatným faktorom, prečo sme cestovali do zahraničia, je nízka poloha strediska. Nachádza sa len niečo okolo 600 m nad morom, čo nám pre vysokohorskú prípravu nestačilo.
Ďalším článkom reťaze, ktorý stojí za zmienku, je ubytovanie. Pred rokmi veľa ubytovacích možností nebolo a vlastne nie je ani teraz. Bývali sme buď na biatlonovej ubytovni, alebo v Hoteli v blízkosti štadióna. Hotel je už teraz v súkromných rukách, no keď som začínala s biatlonom, ešte v juniorskom veku, bol takým prechodným domovom pre biatlonistov. Mali v ňom svoje stále izby pretekárky aj pretekári, Soňa Mihoková, Marcelka Pavkovčeková, aj Palo Hurajt. Na konci chodby boli dvere, ktoré oddeľovali časť prízemia a za nimi boli ich izby. Mali tam kuchynku i práčku. Ako začiatočník som im závidela a túžila sa raz za tie dvere dostať. Predstavovala som si, že raz tam budem mať aj ja svoju izbu a na dverách bude moje meno. No skôr, ako sa mi to podarilo, sa všetci z hotela postupne vysťahovali. Hotel má teraz úplne inú tvár, jeho úroveň, ale aj atmosféra sa výrazne zmenili. Okrem ubytovne a hotela je už len pár možností, kde sa v Osrblí ubytovať. Ja som ich nikdy nevyužila, ale podľa skúseností iných biatlonistov sú to celkom príjemné zariadenia. Nedá mi ale nespomenúť aj jeden fenomén, ktorý v minulosti robil Osrbliu zlé meno. Boli to časté krádeže. Prísť do Osrblia s puklicami na kolesách auta znamenalo odísť bez nich. Výnimkou nebolo ani nájsť si ráno auto namiesto na kolesách, na štyroch klátikoch. Takto skončila z večera do rána aj škodovka Soni Mihokovej. Dokonca cez svetový pohár si zlodeji trúfli aj na autá zahraničných tímov a lyžiarsky materiál. Bola to vizitka, ktorá, žiaľ v tej dobe na Slovensku nebola výnimočná. Ja som v Osrblí našťastie prišla „len“ o tenisky a kombinézu.
| Areál v Osrblí (© Igor Stančík / SZB) |
Ak by sme sa ale vrátili k biatlonu a k pretekom, za zmienku stoja určite trate aj strelnica. Väčšina pretekárov zo zahraničia, s ktorými som sa rozprávala, považujú profil tratí v Osrblí za jeden z najnáročnejších. Je to taký motokros. Náročné stúpania sú striedané zjazdami. Hore-dole, hore-dole a to niekoľkokrát za sebou. Problém vie narobiť chlad. Časť trate vedie úzkou dolinou cez les, kde málo svieti slnko a tak v chladné dni vie byť rozdiel v teplote na strelnici a v doline aj niekoľko stupňov. Čo je ale na druhej strane výhodou pre umelé zasnežovanie a tiež sa na tom mieste udrží na jar sneh o niečo dlhšie, než na ostatnej časti trate. Aj blízky vodný zdroj, studený potok zabezpečuje umelý sneh, no v mrazivom počasí ide z neho nepríjemná vlhkosť, ktorá zalieza až za nechty. Strelnica je pomerne veterná. Aj keď na pocit vietor necítiť, vlajky na strelnici len málokedy nehybne visia. Výhodou je ale príjazd na strelnicu, z vrchnej strany štadióna, teda mierne z kopca. Mne trate v Osrblí vyhovovali, takýto profil som mala rada. So strelnicou sme sa kamarátili tak na striedačku, občas mi terče padali, občas som si zakrúžila na trestnom kole.
Samozrejme, že tí, ktorí poznali a na vlastné oči videli svetové biatlonové centrá v Nemecku, Taliansku, či v Čechách, by sme si vedeli predstaviť aj krajšiu a honosnejšiu podobu nášho národného biatlonového centra, ale zatiaľ je také aké je a buďme radi, že pomaličky mení svoju tvár v stále krajšiu, čoho sú dôkazom aj podujatia IBU pohára a MSJaK. Vďaka ním Osrblie stále žije biatlonom a udržuje si svetielko nádeje aj pre svetový pohár. Z pohľadu športovej diplomacie je opätovné získanie A licencie významným krokom vpred a pre Osrblie sa tým otvára brána späť do veľkého biatlonu. Ja sa na to pozerám aj z inej strany, pohľadom bývalej reprezentantky, ktorá by v minulosti rada pár týždňov vo svete vymenila za tréning v domácom prostredí. Rekonštrukcia asfaltovej dráhy, dobudovanie napríklad aj posilňovne, či regeneračnej jednotky, je dôležité nie len pre reprezentantov A-tímu, ale predovšetkým pre výchovu našich mladých športovcov. Nemáme toľko financií, aby sme ich mohli posielať na sústredenia do zahraničia a ja verím, že raz bude práve pre nich Osrblie plne funkčným tréningovým strediskom.
