Stalo sa samozrejmosťou, že v prvej alebo druhej sezóne po ZOH umožní exekutíva IBU organizovať preteky Svetového pohára v zámorí. Kanada a Spojené štáty americké majú pretekárov na špičkovej úrovni, pravidelne sú okolo 10-15. miesta v rebríčku národov. Z môjho pohľadu bolo by nespravodlivé, ak by ich krajinám bolo upreté právo organizovať preteky aspoň raz za štyri roky. Myslím si, že práve vďaka vplyvu pretekárov, akými boli Lowell Bailley, Tim Burke, Susan Dunklee, či Kanaďana Nathana Smitha, si aj americkí a kanadskí fanúšikovia zaslúžili zažiť biatlonovú atmosféru naživo.
Priznám sa, že cestovať takú diaľku v treťom trimestri sezóny vyvolávalo u mňa pocit nechuti. Niežeby som Kanadu nechcela navštíviť, alebo žeby bola pre mňa málo atraktívna, práve naopak, no predstava náročného presunu lietadlom celého tímu s pár stovkami kíl materiálu a so zbraňami, rapídne potláčala moju túžbu vycestovať.
| Jakub Leščinský (© Igor Stančík) |
V prvom rade, s cestovaním lietadlom sa mi spája riziko faktu, že moja batožina skončí na opačnom konci sveta ako ja. Ďalším faktom je, že sa musím zbaliť do tašky, ktorej hmotnosť nemôže prekročiť 23 kg. Pre športovca je to z môjho pohľadu absolútne nemožné. Lyžiarky a aj iný materiál väčšieho objemu sme pribaľovali do vakov k lyžiam, alebo servisákom a trénerom do bední s voskami. Lyže sme balili aspoň dva dni dopredu a bola to hotová procedúra. Nikdy sme nebrali všetky, vyberali sme podľa predpovedi počasia, maximálne 12 párov, lepili sme ich po štyroch a vo vaku sme ich špičky aj pätky zasunuli do kartónových krabíc, aby boli pri nešetrnom zaobchádzaní letiskového personálu aspoň trochu chránené.
No ani tieto opatrenia často nestačili a párkrát moje fischerky utrpeli. Pri balení osobných vecí som sa nikdy tak nezapotila. Nad každým dielom odevu som sa päťkrát zamyslela, či sa bez neho zaobídem a neustále som ho prehadzovala z kufra späť do skrine a naopak. Najviac mi vadilo to, že som si nemohla zobrať všetko, čo som chcela a čo som aj potrebovala. Ak sme aj my pretekári do švédskeho Östersundu či fínskeho Kontiolahti cestovali letecky, vždy šlo zo Slovenska aspoň jedno či dve servisné autá, ktoré viezli materiál, a tak sme všetko potrebné, čo by bolo v lietadle nadváhou, poslali autom. V prípade Ruska bolo cestovanie poväčšine vyriešené „charterovými“ letmi a nadváhu nejako extra neriešili, no do Kanady a USA to také jednoduché nebolo. Balila som len nevyhnutné veci, a to následne znižovalo komfort v novom prostredí.
| Scenéria Canmore (© Petr Slavík) |
Niet divu, že za Atlantik cestovali na preteky oklieštené tímy, alebo ich niektoré národy úplne vynechali. Samozrejme, pretekári, ktorí bojovali o popredné priečky v celkovom hodnotení svetového pohára, si po body bez námietok pricestovali. Okrem toho, že finančné zabezpečenie tímov je v týchto krajinách náročnejšie v porovnaní s výjazdami v Európe, negatívom je aj výrazný časový posun. Po prvýkrát som bola v Kanade v roku 2010, ako účastníčka ZOH. Vtedy sme cestovali viac dní v predstihu a na aklimatizáciu sme mali dosť času. No na SP vo februári roku 2016 sme cestovali len pár dní pred štartom pretekov a časovému posunu sme sa prispôsobili možno tak v posledný deň. To je aj prípad aktuálnej sezóny, keď sa z Osla okamžite cestovalo do Soldier Hollow s osemhodinovým posunom a súťazilo len po troch dňoch v zámorí. To by som zažiť nechcela...
Späť k mojím zážitkom z roka 2016. Na izbe sme bývali spolu s Natáliou Prekopovou. V Canmore je na hodinkách o osem hodín menej ako u nás a s Naty sme sa bežne budili ráno o tretej hodine vyspaté. Naše biologické hodiny absolútne nerešpektovali miestny čas. Našťastie, televízia uprednostňuje európskeho diváka a štarty pretekov boli načasované na ráno miestneho času a vo večerných hodinách stredoeurópskeho času. To bolo pre nás výhodou, v podstate preorientovať sa na miestny čas nebolo až také potrebné. Aj keď, pozerať hladné v noci televízor a chodiť na večeru o siedmej večer už v polospánku nebolo úplne pohodlné.
| Natália Prekopová s Jankou Daubnerovou (© archív JD) |
Vôbec, úroveň organizácie pretekov v Amerike a Kanade je slabšia. Niet sa čo čudovať, veď biatlon má v týchto končinách len chabú históriu a čo je ešte významnejšie, v popularite športov sa umiestňuje až na chvoste. Canmore je malé mestečko v provincii Alberta, v blízkosti mesta Calgary, kde sme pristáli. Z letiska do Canmore nás odviezol autobus. Už táto, približne hodinová cesta vo mne vyvolávala emócie. Rozsiahle nezaľudnené prérie, presne také, ako vo westernových filmoch, až navodzovali predstavy ako sa po nich preháňajú stáda bizónov a indiáni na koňoch.
Vidieť indiánov nakoniec ani nebolo až také nemožné. Asi 30 km od Canmore s nachádza národný park Banff, svojou rozlohou najväčší v Kanade a jeden z najrozsiahlejších vo svete. Je domovom aj pôvodných obyvateľov, indiánov, ktorí si tu žijú svojim spôsobom života, udržujú si svoje zvyky, aj keď, samozrejme, už bizóny na koňoch nelovia. Nedalo nám park Bunff obísť. Lákalo nás vidieť časť indiánskej kultúry a nádhernú prírodu. Cestu sme si naplánovali na voľný deň. Po tréningu sme si požičali auto a vyrazili sme. Centrum Banff je turistické miesto, kde všetko, na čo sa pozriete, má niečo spoločné s indiánmi. Ulicu lemujú obchody so suvenírmi, kde si môžete kúpiť od totemov cez tomahawky až po kožušinové indiánske oblečenie a čelenky s pierkami.
| návšteva múzea (© archív JD) |
V miestnych reštauráciách by sa vegetariáni veľmi nenajedli, vybrať si môžete vynikajúci steak, alebo burger z hovädzieho mäsa. Vzhľadom na to, že pizzu si môžeme dať aj na Slovensku, s výberom jedla sme neváhali. Navštívili sme aj indiánske múzeum a prešli sme sa turistickým chodníkom. V parku je niekoľko luxusných hotelov. Už ich lukratívna poloha, uprostred hôr, je silným lákadlom pre turistov. My sme si samozrejme taký luxus nemohli dovoliť, no návšteva tohto nádherného miesta stála za to.
My a aj väčšina výprav sme boli ubytovaní priamo v Canmore. Boli to hotely, ničím výnimočné, žiaden luxus, ale ani „nízka cenová“. Stravovať sme sa chodili do vedľajšej budovy. Jedlo nám bolo síce chuťovo vzdialené, nemali sme z neho vyslovene gastronomický pôžitok, ale nebola to žiadna katastrofa a od hladu sme neumreli. S Natáliou sme samozrejme nezanedbali prevenciu pred črevnými ťažkosťami a pred večerou sme si dali za lyžičku domácej pálenky, „na červíka“. Už som to raz spomínala v niektorom z príspevkov, že domácu pálenku sme užívali výhradne ako prevenciu pred črevnými chorobami v ďalekých krajinách a naozaj to fungovalo. V strednej Európe takéto opatrenie nebolo potrebné, no do zámoria sme si ju pre istotu zobrali.
| návšteva múzea (© archív JD) |
Príroda v Canmore je nádherná. Biatlonový štadión sa nachádza na úpätí nedotknutých kopcov, z ktorých máloktorý má svoj názov. Vrch musí byť niečím výnimočný, minimálne svojím vzhľadom, aby si zaslúžil svoje vlastné meno. Areál sa rozdeľuje na dve časti. Jedna prislúcha bežeckému lyžovaniu a tá druhá, biatlonová, má pochopiteľne strelnicu. Oba štadióny sú v tesnej blízkosti a ak si niekto pamätá ZOH v Calgary v roku 1988, tak areál pre bežecké lyžovanie sa vraj vôbec nezmenil. Natália si spolu so svojimi rovesníkmi pamätá v Canmore aj mládežnícke MS v roku 2009, kedy v prvé dni zápasili so silnými mrazmi. Vtedy vraj oteplenie z -26°C na -5°C predstavovalo pre miestnych taký šok, že chodili po vonku v krátkych nohaviciach a šľapkách. V 2016 sme nejaké extrémy nezažili, počasie bolo na preteky výborné a dostatok snehu na upravených turistických tratiach nás potešil.
Na bežkách sme sa na tréningu vybrali aj do odľahlejších miest od štadióna, no vždy len tak, aby sme sa vedeli vrátiť. Miestni obyvatelia nás upozorňovali aj na možné riziko stretu s pumou. To mi pripomenulo ZOH vo Vancouveri, kde sme sa stretli s rovnakými obavami, no našťastie sa nenaplnili ani tam, ani v Canmore, hoci vidieť pumu naživo, vo voľnej prírode, samozrejme v bezpečnej vzdialenosti, by som chcela. Miestni nám povedali, že v období, keď sa pumy pária, nechodia na prechádzky do lesa so psom, pretože by sa takmer určite vrátili domov bez neho.
| scenéria Canmore (© archív JD) |
Trate boli vynikajúco upravené, široké, viedli lesom aj lúkou. Problém vedela urobiť veterná strelnica, ale nebolo to nič katastrofálne. Najlepším umiestnením z nášho tímu sa mohol popýšiť Matej Kazár, 10. miestom z pretekov s hromadným štartom. Bol to jeho vôbec prvý prienik do Top 10 v pretekoch svetového pohára a všetkých nás tým ohromne potešil. Zaujímavé bolo, že sme v Canmore stretli viac slovenských a českých fanúšikov, ako v niektorých bližších strediskách. V Canmore a aj vo Vancouveri žije pomerne veľká skupina slovenských a českých občanov a vzhľadom na to, že Vancouver je od Canmore vzdialené asi 10 hodín autom (na kanadské pomery „za rohom“), mnohí nás prišli podporiť. So svojim známym sa stretol aj Miro Matiaško a bola som veľmi prekvapená, keď povedal, že počas letnej sezóny tam žije až okolo 300 Čechov. Slovenská vlajka popri trati teda nebola žiadnym prekvapením a nás veľmi potešilo stretnúť v ďalekej zemi našich.
Veľkým potešením sa netajila ani vtedajšia starostka, ktorá sa prihovárala počas večerného otváracieho ceremoniálu. Otvorenia na SP v Európe buď ani nie sú, alebo ich aspoň my športovci neriešime, ale tu sme všetci vedeli, že to bude niečím výnimočné a aj bolo. Radosť domácich, že môžu mať doma takéto podujatie, bola evidentná, až ohromná. Privítali nás pod holým nebom, na zamrznutom jazere, kde okrem iného, samozrejme nemohol chýbať indiánsky tanec. Najväčší zážitok z nášho tímu mal z tohto podujatia servisman Dušan Otčenáš, ktorý obdivuje indiánsku kultúru ako takú, rukami mu prešlo veľa kníh a indiánskych príbehov. Aj suvenírov si odniesol z nás všetkých asi najviac. Canmore je naozaj veľmi príjemné stredisko s familiárnou atmosférou. Bez veľkých tribún a tisícok fanúšikov, ale s príjemnými ľuďmi a uprostred jedinečnej prírody.
| Natália Prekopová, Dušan Otčenáš a Lukáš Daubner (© archív JD) |
V aktuálnej sezóne 23/24 Canmore uzatvára sezónu, no v roku 2016 to bolo inak. Z Canmore sme sa po týždni presúvali do amerického strediska Presque Isle v štáte Maine. O samotnom stredisku sa už nebudem rozpisovať, ale za zmienku určite stojí zážitok z cestovania, na ktorý asi nikdy v živote nezabudneme. Najskôr treba povedať, že k dispozícii bol priamy charterový let z Calgary do Ameriky, už si nepamätám presne, do ktorého mesta, ale bolo to tá najjednoduchšia možnosť presunu, ktorú využili mnohé výpravy. Jediným aspektom pre jej odmietnutie bolo, že objednanie normálnych, komerčných letov z Calgary do Toronta a následne z Toronta do Bostonu bolo pre náš zväz lacnejšie. Túto možnosť si zvolili okrem slovenskej výpravy aj Litva a Kazachstan. Všetko bolo v poriadku, cesta z Calgary do Toronta prebehla bez problémov.
Prekvapenie nás ale čakalo pri presune z Toronta do Bostonu, kde sme sa na letisku dozvedeli nepríjemnú správu, že v Bostone je silná snehová búrka a letisko je mimo prevádzky. Naše sklamanie ešte umocnila neistá informácia, že tá búrka do nasledujúceho dňa vôbec nemusí ustať a teda lietadlo nemusí vzlietnuť ani nasledujúci deň. Bol pondelok a v piatok sme už mali pretekať v Presque Isle, takže na akékoľvek zaváhania nebol čas. Boli sme tri výpravy uväznené v Toronte na letisku, asi 1300 km od našej ďalšej zastávky. Po mnohých diskusiách a konšpiračných teóriách prišlo na svet riešenie, odvezie nás autobus.
| Poloha strediska v Canmore |
Bolo 16:00, keď sme sa aj so všetkým materiálom, so zbraňami, naložili do autobusu. Bolo nás toľko, že len málokto mal šťastie na celú dvojsedačku. Viezol nás šofér, ako sme sa neskôr dozvedeli, pôvodom z Jamajky, ktorý mal na túto cestu vyhradených najviac 15 hodín. Ak by tento čas prekročil, musel by byť podľa miestnych predpisov vystriedaný, no v autobuse už žiadny oprávnený vodič autobusu nesedel. Na strastiplnú, 15 hodinovú cestu, sa vybral autobus, plný občanov bývalého východného bloku, cez kanadsko-americké hranice, so zbraňami. Na obavy som mala plné právo, ale asi po ôsmich hodinách mi to začalo byť jedno.
Šofér viedol autobus celú noc, len s minimálnymi nevyhnutnými prestávkami, pretože nikto ani len netušil, koľko sa zdržíme na hraniciach. V momente, keď začal autobus kľučkovať a prechádzal cez krajnicu, začali sa chlapi pri ňom striedať a rozhovorom ho udržovali v bdelom stave. Bola som tak unavená a dolámaná z nepohodlného sedenia, že som cestu ani nevnímala, prebrala ma až zastávka na hraniciach. Ceremónia s kontrolou všetkých ľudí a zbraní nám zabrala asi dve hodiny, ale pravdu povediac, nebolo to až tak hrozné ako som si predstavovala. Neviem, či to bolo tým, že som už nemala energiu navyše, aby som sa zaoberala tým, čo neovplyvním, ale koniec-koncov, bola som prekvapená, že to šlo relatívne hladko. Najväčšie ceremónie si zaslúžili zbrane, ale to ma vôbec neprekvapilo.
| Poloha strediska v Presque Isle |
O najväčšie prekvapenie sa postaral Matej Kazár, keď sme sa zas pokojne viezli v autobuse. Servisman Lukáš Daubner len tak do vetra povedal: "Teraz by ma už ani vôbec neprekvapilo, keby Kazár vytiahol z ruksaka kapustu." A Maťo ju ozaj vytiahol! Bol to moment, ktorý nás všetkých náramne pobavil a aj v absolútne nekomfortnej situácii pozdvihol náladu. Maťo si so sebou brával hlávkovú kapustu všade. V tíme si kapustu každý spájal s Maťom. Ak ste mali chuť na lístok kapusty, stačilo zájsť na izbu k Maťovi. Ak boli na večeru na výber šaláty a medzi nimi aj krájaná kapusta, poznámka každého z nás viedla k Maťovi – „Maťo, máš tu aj kapustu“. Ak ste niečo od neho potrebovali a išli ste za ním na izbu, určite prežúval kapustu. Prosto Maťo a kapusta, to šlo k sebe. Mnohokrát si za to vyslúžil posmešky a stal sa terčom vtipu. Ťažko vysvetliť tomu, kto nevie, ale v tom momente, v autobuse, na druhom konci sveta, keď ju pár sedačiek pred nami zdvihol nad hlavu, to bol moment, ktorý sa zapísal! Nakoniec sme sa do Presque isle šťastne dopravili, šofér to stihol tesne pod pätnásť hodín a vyslúžil si od nás uznanie.
Svetový pohár v americkom stredisku už nebol ani zďaleka taký pekný ako v Canmore, ale o tom možno nabudúce, ak by sa tam svetový biatlon ešte vrátil. Všetko ale nasvedčuje tomu, že už nevrati, pretože Američania pri veľkej snahe zorganizovať ZOH vrhajú strategické financie do Soldier Hollow neďaleko Salt Lake City, kde sme sledovali SP pred pár dňami, teda asi bude prvou voľbou aj do budúcna. Ale napríklad o dva roky sa má sezóna IBU pohára končiť v Lake Placid, ďalšom bývalom olympijskom stredisku. Len či si náklady s tým spojené budú môcť stredné a menšie krajiny dovoliť.
