Francúzske mestečko Annecy je tak trochu nováčikom v biatlonovom kolotoči. Niekomu sa mohlo zdať zvláštne, že Francúzi, napriek tomu, že majú vynikajúcich biatlonistov, nie sú organizátorom pretekov SP. Stredisko Heute Maurienne poznám z MS juniorov a kadetov, no na preteky SP som do Francúzska po prvýkrát cestovala až v olympijskom roku, v decembri 2013. Hoci, prvý pokus dostať tam svetovú biatlonovú špičku uskutočnili už o pár sezón skôr. Vtedy ale preteky kvôli nedostatku snehu ostali v Hochfilzene. Boli sme radi, že po piatich týždňoch vo svete nemusíme na posledné predvianočné kolo SP cestovať tak ďaleko. Z Hochfilzenu aj z Pokljuky zaparkujeme pred Duklou v Banskej Bystrici za necelých sedem hodín. Z Francúzska nám to trvalo dvakrát dlhšie. Preto sme tam tú sezónu cestovali s nie veľkým nadšením, ale s očakávaniami, čím nás nováčik prekvapí.
Prvé plus mali odo mňa za nádherné prostredie. Vtedy na lyžovačku nebol priestor, ale ak tam ešte niekedy pocestujem, určite si so sebou vezmem zjazdovky. Druhé "plusko" som dala domácim za malé pekné námestie, kde sme v prvý deň zastihli trhy. Najpredávanejším tovarom boli domáce syry, šunky a klobásy rôznych druhov. Ak ste si tieto dobroty nekúpili na trhu, predávali ich takmer v každom obchodíku, niekde aj spolu s francúzskym vínom. Nebolo možné prejsť okolo skleneného výkladu bez toho, aby som nepoškuľovala po bochníku vyzretého syra, alebo sušeného bravčového stehna, a to ani v prípade, keď som bola behať. Tieto dobroty sú pre mňa neodolateľné a samozrejme som si domov niečo odniesla. Tretie plus dostali Francúzi za to, čo z malého nadšenia urobilo veľké a zatienilo nevýhodu dlhého cestovania. Jedlo! Hotel síce nebol nijak výnimočný, izbu sme mali malú, s takmer žiadnym úložným priestorom, navyše, hotel sa nachádzal v centre, v blízkosti barov a reštaurácií, takže kvôli hluku som zaspávala neskoro a nervózna. No jedlo bolo naozaj vynikajúce. Od raňajok až po večeru. Domáci nemali žiadny problém vyhovieť našim požiadavkám, ak sme mali preteky poobede. Najlepšie boli večere. Rýchlo a vďačne sme sa prispôsobili tradične dlhej večeri, ktorá pravidelne končila chodom z výberu syrov a kúsku bagetky.
| Pohľad na malý štadión v Annecy (© Petr Slavík, Český biatlon) |
Na to, ako vyzeral štadión a trate sa musím trochu rozpamätať. Areál je jeden z tých menších. Neoslňuje plochou, budovami, ani obrovskou tribúnou. Štadión, na ktorom je všetko potrebné, ale divácka návštevnosť rekordy neláme. Trate vedú po lúke. Je to taký motokros, hore lúkou, dolu lúkou, traverz, hore-dole a tak dokola. Pamätám si, že trate sa navzájom križovali, niekoľkokrát sme prechádzali mostom. Aby som si pripomenula umiestnenia v pretekoch, musím otvoriť databázu a našla som, že prvé na programe boli štafety. Jasné, už si spomínam, premiéru na prvom úseku si tam zažila Terka Poliaková. Na treťom úseku zas bežala Iva Fialková, vtedy bola mladé ucho a perfektne svoj úsek zvládla, strieľala bez chyby, a tak sme po pretekoch nešetrili slovami chvály. No my staršie sme strelecky neoslnili a skončili sme deviate. V individuálnych pretekoch som síce získala body, ale umiestnenie v tretej desiatke ma v tom čase už nijako neuspokojovalo.
Toľko o Annecy. Bola som tam len jediný raz, takže zážitky sa nestihli nazbierať. V pamäti mi ostane nekonečné cestovanie domov. Autá sme naložili v nedeľu po pretekoch a cestovali sme celú noc. Šoféri sa posledné hodiny striedali častejšie ako zvyčajne a bola som veľmi rada, keď sme 16. decembra šťastne dorazili domov.
