Janka Daubnerová odhaľuje zákulisie biatlonových stredísk: Oberhof

Pohľad na strelnicu v Oberhofe (© Petr Slavík, Český biatlon)

Takmer bez výnimky to bolo veterné, daždivé, sychravé a hmlisté počasie. Organizátori sa aj napriek predchádzajúcim skúsenostiam nepoučili a na trate nenavozili dostatok snehu. Tak museli už po pár tréningových dňoch maskovať presvitajúci asfalt. Výhodou v posledných rokoch bolo, že v športovom areáli sa nachádza lyžiarsky tunel. V čase, keď organizátori pretekov uzatvorili trate, aby ich mohli upravovať a dohadzovať sneh, lyžovali sme v tuneli.

V Oberhofe sa kvôli hustej hmle často preteky odkladali, presúvali na iný deň, dokonca aj rušili. Nástrel zbraní pred pretekmi bol často komplikovaný. V mieridlách som si vopred nastavila "mušku" s väčším priezorom a tréneri cez svoje ďalekohľady nevideli na terč v 50-metrovej vzdialenosti. Rozhodcovia po niekoľkých vystrelených ranách zastavili paľbu a poslali trénerov k terčom, aby sa presvedčili, kde sú strely umiestnené.

Na moje prvé preteky v Oberhofe nikdy nezabudnem. Bol to môj druhý Svetový pohár v živote a išlo naozaj o veľa. O tom, kto pôjde ako náhradník na olympiádu do Turína nebolo ešte úplne rozhodnuté. V rýchlostných pretekoch som skončila 37. a bola som k Turínu o krôčik bližšie. Škoda, že v tom čase sa ešte udeľovali body do celkového hodnotenia SP len do 30. miesta.

To ale nie je jediný dôvod, prečo na môj prvý Oberhof nikdy nezabudnem. Ako som už písala, bol to môj len druhý SP. Mala som 21 rokov a do toho času som nikdy neštartovala na pretekoch s tak bohatou diváckou návštevnosťou. Hoci som mala Oberhof "napozeraný" z televízie a od svojich starších kolegov som o tomto stredisku veľa počula, atmosféra priamo na mieste bola v tej chvíli slovami neopísateľná. Pripomínam, že hovoríme o roku 2006, keď biatlon ešte nebol tak populárny a niekoľko desaťtisícovú divácku návštevnosť ste mohli zažiť len v Nemecku, pričom Oberhof sa v tomto parametri umiestňoval jednoznačne na prvom mieste, ešte pred Ruhpoldingom.

Biatlon bol vo východnom Nemecku populárnejší aj ako bežecké lyžovanie. Dôkazom toho bola chudobná divácka návštevnosť na pretekoch Tour de Ski, ktoré boli na programe pravidelne týždeň pred našim SP. Na biatlonových pretekoch bola tribúna obsadená aj v čase tréningu a popri trati stáli stovky fanúšikov žiadajúc každého pretekára o autogram. Aj napriek tomu, že som bola v SP nováčikom, povzbudzovali ma menom a bola som príjemne prekvapená, že aj môj podpis bol pre nemeckých biatlonových fanúšikov cenný. Pravdou ale je, že v súčasnosti už Oberhofu toto prvenstvo nepatrí, vyrovnali, ba dokonca predbehli ho už iné biatlonové strediská vrátane Nového Města na Moravě.

Z Oberhofu som si priniesla niekoľko cenných umiestnení. Ako prvé bolo, už spomínané, 37. miesto zo šprintu v úvode roka 2006. Ďalším bolo tretie miesto z letných MS na kolieskových lyžiach z mix štafiet v roku 2009. Príjemnou spomienkou mi je šieste miesto ženskej štafety v sezóne 2011/2012. Ja som vtedy bežala druhý úsek, po výbornej streľbe sme sa v treťom kole stretli spolu s nemeckou pretekárkou Tinou Bachmannovou na prvom, resp. druhom mieste. V zľadovatelej zákrute, ktorá je pravidelne snímaná televíznou kamerou, sme sa dostali do kolízie a obe sme spadli. Video bolo roky na youtube a priznám sa, že párkrát som si ho prehrala. Aj po rokoch. Žiaľ, už sa tam nenechádza. Menila som zlomenú palicu a odovzdala som svoj úsek na druhom mieste, asi o dvanásť sekúnd za Tinou. V cieli sme si v pokoji všetko vysvetlili, samozrejme, ani z jednej strany nešlo o úmysel.

Mojim najlepším umiestnením z individuálnych pretekov je piate miesto z masového štartu v sezóne 2014/2015. Na trápenie na trati si spomínam až príliš dobre. Počasie bolo typické "Oberhofské", takže hmla, silný vietor a aby toho nebolo málo, chvíľu pred pretekmi začalo snežiť, samozrejme, padala tá mokrá, pomalá vata. Bežeckú formu som stále hľadala, no na strelnici som predviedla štyri čisté a rýchle streľby. V tom počasí to bol malý zázrak a práve vďaka nemu som z poslednej streľby odchádzala na prvom mieste. Cítila som pohľady kamier, trénerov, divákov, v kopci ma povzbudzovali fanúšikovia, zo všetkých síl som sa snažila prvenstvo nestratiť. Bola to jedinečná šanca vystúpiť na stupienok pre víťazov.

Po strelnici nasleduje asi dvestometrové klesanie a potom dlhý kopec. Po celej dĺžke sa zatáča doprava, asi po stopäťdesiatich metroch sa zatočí prudšie, ale stále nekončí. Pokračuje miernejšie stúpanie, potom prechádza do roviny. To už volím techniku, na ktorú mi ešte sily stačia. Zjazd, zákruta, tu ma už predbieha Domračevová, cítim za sebou Vítkovú, mierne klesanie, kde je potrebné na pomalom snehu pracovať, krátke nepríjemné stúpanie popod most, ľavotočivá otočka a chvíľu oddych v miernom klesaní. Na tom pomalom snehu to ale vôbec nejde, takže musím korčuľovať až na najvzdialenejší bod trate k tunelu, odkiaľ sa bude treba vrátiť na štadión. Tam už mám za sebou ďalšie dva "supy", moje pľúca a nohy nie a nie bežať rýchlejšie a po nekonečnej rovine proti vetru dobieham nakoniec do cieľa piata. V cieli som cítila radosť a smútok zároveň. Viac radosť! Veď tam boli tie štyri nuly!

Oberhof je inak veľmi pekné malé mestečko. V čase pretekov je plné fanúšikov. Nájdete tu veľa obchodíkov so suvenírmi, samozrejmosťou sú športové obchody. V blízkosti je okrem biatlonového areálu DKB ski tunel, skokanské mostíky, aj bobové dráhy, čo hovorí o tom, že tu počas roka pricestuje veľa športovcov. Preto je tu veľa ubytovacích možností, ja som bola zakaždým s našim prechodným domovom spokojná. Pri dlhých návštevách mi príjemným spestrením bola návšteva exotaria, a tiež morského akvária v neďalekom meste Zella-Mehlis. Ako som už spomínala, na prvý januárový Svetový pohár som tu necestovala rada, ale počas leta sem raz za pár rokov chodievame a je to oveľa príjemnejší pobyt.