Neatraktívna a chladná. Tak by som stručne charakterizovala oblasť severnej Karélie, alebo tiež Pohjois-Karjala. Atlétom som vždy závidela preteky v známych európskych či svetových mestách, ako Barcelona, Glasgow, Amsterdam či Istanbul, kde by aj mňa lákalo vycestovať aspoň na pár dní a pokochať sa zaujímavosťami slávnych veľkomiest. No Kontiolahti si na výlet len tak nevyberiete. Len tak, zo zvedavosti, skúste si zadať do vyhľadávača "Kontiolahti - zaujímavosti". Čo vám nájde? Biatlon. Preteky boli jediným dôvodom, prečo som smerovala svoje kroky na toto odľahlé miesto, ktoré na mape musíte hľadať lupou. Ľahšie nájdete Joensuu, hlavné mesto severnej Karélie, ktoré je od Kontiolahti vzdialené asi 20 km. Joensuu vyzerá byť atraktívnejšie, aspoň na obrázkoch, no mala som možnosť vidieť len letisko. Na viac čas neostal. Predpokladám, že aj pre väčšinu ľudí, ktorí sem pricestujú, sú jedinou motiváciou práve atraktívne biatlonové preteky.
Štadión v Kontiolahti sa nachádza blízko hraníc s Ruskom. Okrem pretekových tratí sú v prípade vyhovujúcich snehových podmienok pripravené aj tréningové, ktoré vedú riedkym lesným porastom a obchádzajú jazerá. Fínsko poznáme aj ako "krajinu tisícich jazier", čo dokazuje aj pohľad na mapu tejto oblasti. Stratiť v lese by som sa tam rozhodne nechcela, ako rodenej Liptáčke mi robí problém orientovanie sa na rovine, kde sa pohľad nemôže oprieť o žiadny väčší kopec, alebo nebodaj pohorie. Na prvý pohľad samá rovina. Hádam jediný kopec široko-ďaleko je ten, okolo ktorého vedú pretekárske trate. Zo štadióna sa dlhým zjazdom schádza do jamy k jazeru, o niekoľko stovák metrov sa po niekoľkých kľukatých úsekoch vychádza späť nahor, tam sa trať o 180° otáča a paralelne so stúpaním klesá opäť do jamy. Naspäť na štadión sa prichádza náročným strmým stúpaním, ktoré končí v tom istom bode, ako začína prvé klesanie. Na strelnicu sa prichádza po rovinatom úseku, ktorému predchádza prechod cez most.
Profil tejto trate by mohol pripomínať húsenkovú dráhu. Dlhé zjazdy sú nepríjemné hlavne v chladnom počasí. Zažili sme tam niekoľko pretekov, kedy teplota klesla hlboko pod bod mrazu, až na hranicu regulárnosti. Aj pamätné 3. miesto v pretekoch miešaných štafiet sme vybojovali pri teplote -20°. Bežala som prvý úsek štafety a štartu pretekov som sa nevedela dočkať, a to doslova. Kvôli nízkej teplote až na hranici pravidiel, zdržiavali organizátori rozhodnutie, či preteky pustia, alebo nie. Nakoniec to odklepli a štafetu sme na našu radosť zvládli výborne. Tváre sme si oblepili tejpovacími páskami, čím sme si chránili pokožku pred spálením. Vysoká rýchlosť v zjazde pocit chladu ešte stupňovala.
| Areál v Kontiolahti (© Petr Slavík, Český biatlon) |
Moje prvé preteky v Kontiolahti boli preteky majstrovstiev sveta juniorov v roku 2005, čo bola zároveň moja posledná sezóna pred prechodom do seniorskej kategórie. Inak sme do Kontiolahti cestovali takmer pravidelne. Toto fínske stredisko nemá v programe SP pevné miesto, a tak sme nemuseli merať tak dlhú cestu každý rok. Párkrát som si to vyskúšala aj autom v kombinácii s trajektom, dokonca v decembri 2007 Kontiolahti otváralo sezónu a my sme sa presúvali priamo z Tauplitzu, z prípravy na prvom snehu. Presun autom na sever je vždy náročný, no Fínsko to svojou geografickou polohou ešte sťažuje. Ak sme aj športovci leteli, servismani si to museli odkrútiť s materiálom na štyroch kolesách, a to vyžaduje dávku odhodlania. Na aktuálny svetový pohár ale dali prednosť dlhšej, 29-hodinovej plavbe trajektom z nemeckého Traveműnde do Helsink, čím výrazne skrátili čas šoférovania a mne upokojili spánok. Športovci síce do Helsínk leteli, ale odtiaľ sa tentokrát presunuli vlakom. A že nešiel vôbec pomaly dokazuje aj fotka Maťa Otčenáša, ktorý pri jednom presune zachytil údaj o rýchlosti 196 km/h.
Biatlonový štadión v Kontiolahti je na konci sveta. Samozrejme, v prenesenom význame, ale kto tam bol vie, o čom hovorím. Na štadión vedie úzka cesta, na ktorú sa odbočuje z hlavnej cesty. Počas majstrovstiev sveta v roku 2015 boli cestičky dve, jedna pre výpravy a druhá pre fanúšikov. Malo to svoje opodstatnenie. Rok predtým bola totiž prístupová cesta k štadiónu len jedna a kuriozita, ktorá sa nám pred štartom pretekov stala, bola dosť nepríjemná a asi aj dôvodom, prečo otvorili aj druhý prístup. V ten spomínaný deň sme sa presúvali spolu s ostatnými biatlonistkami spoločným autobusom z mesta na štadión. Keďže je štadión v blízkosti hraníc s Ruskom a vo Fínsku biatlon nie je veľmi populárny, na tribúne nájdete prevažnú väčšinu ruských fanúšikov, a tak sa, žiaľ, ani Kaisa Mäkäräinen nemôže tešiť z podpory domáceho publika. Ruskí fanúšikovia tam cestujú z blízkych miest autom a v spomínaný deň úplne zablokovali premávku na jedinej prístupovej ceste na štadión. Z neviem akých dôvodov nechali svoje autá zaparkované uprostred cesty a znemožnili prístup všetkých, ktorí prišli po nich. Že blokáda bola v dĺžke asi tak dva kilometre naznačuje, ako sme si v autobuse spoločne ponadávali. Ani hanlivé slová smerované k nezodpovedným šoférom nás však neoslobodili od prechádzky s plným ruksakom a zbraňou na štadión. Nakoniec sme to všetko stihli a na moje veľké potešenie sme si nasledujúci rok podobnú skúsenosť nezopakovali.
Inak mám na Kontiolahti väčšinou pekné spomienky. V pamäti mi utkvela aj mix štafeta, keď sme spoločne s Natáliou Prekopovou, Marekom Matiaškom a Dušanom Šimočkom obsadili po Olympiáde vo Vancouveri 9. miesto. Medailisti Nasťa a Palo Hurajt v štafete nenastúpili, Marek sa vtedy lúčil s kariérou a z 9. miesta sme mali veľkú radosť.
Z čoho som ale v Kontiolahti nemala nikdy radosť, nie to ešte pôžitok, bolo jedlo. Ja si ani neviem predstaviť, žeby niekto mohol mať z fínskej kuchyne gastronomický pôžitok. Je pravda, že sme veľa tých stravovacích zariadení nevyskúšali, ale kdekoľvek sme bývali, kdekoľvek sme sa stravovali, všade to bolo len o prijímaní potravy pre udržanie sa v kondícii, a to doslova. Ešte aj tú pizzu, ktorú sme sa s Lukášom rozhodli uprednostniť pred francúzskymi zemiakmi na fínsky spôsob, aj tú dokázali pokaziť. Polievky Fíni veľmi nepoznajú, maximálne rybaciu. Ryby vôbec tvoria prevažnú časť ich jedálnička, čo je ale v poriadku, ryby mám rada, len keby ich aspoň trošku ochutili, alebo urobili k tej treske nejakú chutnú omáčku, ale nič! Aby som im ale nekrivdila, tak párkrát sa im podaril losos. Ten bol naozaj veľmi chutný a ak sa objavil na stole, hneď sa oň spustila bitka.
Kontiolahti teda nepatrí medzi moje obľúbené strediská. Je to kvôli náročnému cestovaniu, ale aj kvôli strave. No napriek tomu sa mi tam celkom darilo a odniesla som si odtiaľ aj pekné umiestnenia a zážitky. Okrem biatlonu ma ale s týmto chladným regiónom predsa ešte niečo spája. Je to karelský medvedí pes. Nádherný psík, pochádzajúci práve z tejto oblasti a karelák Cézar bol súčasťou našej rodiny niekoľko krásnych rokov.
