História biatlonu patrí Bjorndalenovi, Forsbergovej, Nemcom, ale aj Sovietom

História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. A práve tieto dve činnosti sú základným princípom biatlonu.

Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu. Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru. Napriek tomu vývoj biatlonu pokračoval ďalej.

 

 

História biatlonu - strelnica (© baita-caserina.it)

 

Aj keď biatlon v minulosti  vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta). Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.

 

 

História biatlonu - streľba (© baita-caserina.it)

 

Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami. Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz. Prvé školenie medzinárodných rozhodcov prebiehalo v roku 1964 vo švédskom meste Störlien.

 

 

História biatlonu - stará strelnica (© baita-caserina.it)

 

Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov. Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen. Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978. Od tohto obdobia sa zrodila aj myšlienka dlhodobej súťaže, ktorú dnes poznáme pod názvom Svetový pohár.

 

 

Frank Ullrich bol do marca 2015 dlhoročným trénerom Nemcov (© focus.de)

 

Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu. O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi. Reakciou na predĺženie tratí bol vznik kategórie junioriek.

O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti. Rok 1996 znamenal premiérové Majstrovstvá sveta v letnom biatlone.

 

 

Najúspešnejšia nórska biatlonistka Liv Grete Poirée (© fusabiathlon.net)

 

V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska. Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. V americkom Salt Lake City zvíťazila najväčšia mužská legenda Ole Einar Björndalen, ktorý cestoval domov až so štyrmi zlatými medailami, teda zo všetkých disciplín, v ženskej časti si zlato vybojovala ruská reprezentantka Olga Pileva.

 

 

Ole Einar Björndalen - najlepší biatlonista všetkých čias (© sportaccord.com)

 

Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína. Víťazmi sa stali Nemec Michael Greis a ženskú kategóriu vyhrala Švédka Anna Carin Olofssonová.

 

Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri. Tora Bergrová, Tiril Eckhoffová, Ole Einar Björndalen a Emil Hegle Svendsen si v ruskom Soči vybojovali zlato pred štafetou z Česka a Talianska.

 

 

 

 
Björndalen rekordérom, ale biatlonu vládnu Nemci

Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen. Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo svoje vitríne Nemci Ricco Gross a Sven Fischer. Slovenska Anastázia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 19. mieste s dvomi zlatými a jednou striebornou medailou, ktoré získala vo Vancouvri a Soči.

 

 

 

 

V rebríčku krajín figuruje na čele Nemecko, ktoré si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 45 olympijských medailí. V mužskej i ženskej štafete nezískali cenný kov iba raz. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Druhým najlepším národom sú Nóri s 35 medailami. Rusku patrí tretia pozícia s 30 plackami. Sovietsky zväz získal 19, takže celkový nemecko-ruský súboj vyznel pre Nemcov v pomere 61 - 49. Slovensku patrí veľmi slušná 14. pozícia so štyrmi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Iba jediná priečka chýbala k bronzu Soni Mihokovej ako i ženskej štafete na olympiáde v Nagane.

 

 

 

 
Čo Raphael Poirée pokazil na OH, vynahradil si na MS

Kráľ biatlonu z Nórska suverénne ovládol aj historické štatistiky majstrovstiev sveta. Získal 26 individuálnych medailí, z toho dvanásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov. Hoci to znie neuveriteľne, séria trvá doteraz, sedemnásť šampionátov po sebe, hoci tie posledné roky je rád za pomoc krajanov v štafete. Tá mu zväčšila zbierku kovov o ďalších 19, takže prekonať spomínané číslo 45 medailí sa zdá byť nadľudská úloha. Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. Na dosiaľ poslednom šampionáte v Hochfilzene ho už predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal deväť zlatých a spolu 15 medailí.

Ženám so šiestimi zlatými medailami kraľujú ozajstné velikánky svojej doby Magdalena Forsberg, manželka Raphaela Liv Grete Poirée a Magdalena Neuner. Nasťa Kuzminová má na svojom konte striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu. Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov. Blízko k vytúženej medaile bola aj Soňa Mihoková, no bola „iba“ dvakrát štvrtá a raz piata.

 

 

 

 

Ole Einar Björndalen a Magdalena Forsberg vedú historickú štatistiku celkových triumfov vo Svetovom pohári. Získali šesť veľkých krištáľových glóbusov a jediný Martin Fourcade by mohol "biatlonového kanibala" dobehnúť. Triumfoval v posledných piatich ročníkoch. U žien je ale pozícia Forsbergovej zabetónovaná. V minulej sezóne totiž pretekala iba jediná biatlonistka, ktorá už okúsila chuť celkového triumfu, a to Kaisa Mäkäräinen v sezónach 2010/11 a 2013/14. Navyše, druhý glóbus nezískala. Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková. Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. V sezóne 2015/16 sa Česi radovali z triumfu Gabriely Soukalovej.

 

 

 

 

Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 61 vavrínmi, z toho desať dosiahol v sezóne 2015/16 a štrnásť v nasledujúcej, čo je prekonanie rekordu. Nutné je však povedať, že terajšie sezóny sú na preteky bohatšie ako v minulosti. Poirée má 44, Forsbergová 42 triumfov. Hneď za nimi sú už ďalší pretekári, ktorí ťažia z veľkého množstva disciplín súčasnosti - Magdalena Neuner s Emilom Hegle Svendsenom. Práve tento Nór sa s Fourcadom roky naťahoval o to, kto získa viac triumfov. Obaja mali pred sezónou 2015/16 v kolónke číslo 37, no Francúz sa už výrazne odpútal, keďže Svendsen už odvtedy nezískal ani jeden individuálny tirumf. Súčasné ženy sú mimoriadne vyrovnané a berú si navzájom víťazstvá, v Top 10 nájdeme iba jednu aktívnu pretekárku, a to Darju Domračevovovú.

Zo Sloveniek sa podarilo päťkrát zvíťaziť Nasti Kuzminovej (2x šprint, 2x stíhačka, 1x masák, z toho 3x Oslo, 1x Antholz a 1x Hochfilzen). Martine Halinárovej svedčali vytrvalostné preteky v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Zabudnúť nemôžeme ani na šprint Soni Mihokovej v Hochfilzene 1996. Dekorovanie na stupni víťazov zažili Slováci celkovo 26-krát (15x Kuzminová, 4x Halinárová, 2x Mihoková, 2x Hurajt, 1x Murínová, 1x ženská štafeta a 1x mix štafeta).