Sumár sezóny 2019/2020: Slovenská reprezentácia mužov

 

Pri mužskom tíme je veľmi vysoká fluktuácia trénerov. Kým v iných krajinách vydržia minimálne jeden olympijský cyklus, u nás vydržal Manfred Geyer len dva roky, potom tu bol dva Juraj Sanitra, tak dva Milan Gašperčík, vlani už Daniel Kuzmin, ktorý najprv mal pokračovať ďalej, ale napokon sa svojho postu zriekol už po roku. Ostalo to tak na dvojici Tomáš Kos - Juraj Valenta, ktorí manželovi našej legendárnej Nasti pomáhali. Český odborník viedol tím ako hlavný tréner, druhý bol zároveň šéfom nášho servisu.

 

 

Martin Otčenáš s Tomášom Kosom (© Igor Stančík)

 

 

Vlani sa od našich mužov očakával najlepší rok, pretože sa minimálne zdalo, že prišla vyššia miera profesionalizácie či niektoré metódy fungujúce pri Nasti. Žiaľ, želaný efekt sa nedostavil. Tento rok sa už možno aj preto až tak veľa nečakalo. Všetci ale boli zvedaví, ako zapôsobia metódy "kľuďasa" Kosa oproti temperamentnému Kuzminovi. Z výsledkov je jasné, že progres neprišiel. Zaznamenali iba 47 bodov, aj to len vďaka jedinému pretekárovi v štyroch štartoch. Z ostatných sedemnástich pretekov sme vyšli bodovo naprázdno, resp. sme sa do nich nekvalifikovali. Za posledných dvadsať rokov, teda v modernej ére biatlonu, sme horšie dopadli iba v sezónach 2004/05 a 2006/07.

 

Výsledkom trápenia boli veľké problémy v rebríčku národov, kde chlapi vlani do poslednej chvíle bojovali o sedemnástu priečku a štyri miesta na preteky SP. Podarilo sa im to a jazdili vo štvorici, čo pre pretekárov vytvorilo voľnejší priestor na štarty, keďže kariéru ukončil Matej Kazár, tento rok to nevyužili na takéto spamätanie sa, ale ak nie všetci, vždy aspoň dvaja-traja dopadli hrozne a napokon sme padli v národoch až na dvadsiatu priečku, a to je historické minimum. Áno, dookola opakujeme, že všetky krajiny nad nami mali na prípravu viac peňazí a lepšie podmienky, ale to nie je novinka. Naši vždy bojovali s veternými mlynmi a oveľa úspešnejšie. Zdá sa, že svet sa posúva, no naši nie.

 

 

- inzercia -

- inzercia -

 

 

Zaujímavé však bolo, že chlapom sa dlhodobo darilo v štafetách. Za Sanitru aj Gašperčíka bojovali o Top 10, párkrát sa im tam podarilo dostať. Dokonca ešte aj vlani im vyšla štafeta v Canmore, kde skončili na deviatej priečke a celkovo obsadili dvanástu pozíciu. No tento rok to už bolo veľké trápenie a často vôbec boj o to, aby sme prišli do cieľa. Zaznamenali sme iba 19., 19., 18., 25., 17. a 18. miesto. Raz sme boli stiahnutí z trate. V celkovom hodnotení štafetového poradia sme skončili až na devätnástej priečke spolu s Číňanmi. Kvartetu citeľne chýbal hlavne v streľbe stabilný Kazár. Často sme menili poradia úsekov. Začínal síce väčšinou Šima, ale raz aj Otčenáš. Ten prestal finišovať. Na túto úlohu sa podujal Hasilla. V poslednej štafete debutant Baloga. Nič nepomohlo. Najstabilnejší zvykol byť Otčenáš, najmenej Bartko, ktorý stále priveľa míňal. Škoda, že sme nezaznamenali ani jednu štafetu, ktorá by zlepšila dojem. Nepodarilo sa to ani so ženami v miešanej. Tam bolo maximom len 13. miesto z Östersundu, kde nastúpili 2x Fialková, Hasilla a Otčenáš. Aj vzhľadom na to, ako sa nedarilo mužom, nemali sestry Fialkové taký ten veľký drive mixy vôbec jazdiť.

 

Za najlepšie individuálne preteky sezóny považujeme tie vytrvalostné z Pokljuky, kde sa traja natlačili do prvej polovice výsledkovej listiny. Otčenáš bol 39., Bartko 44. a Šima 50. To bol druhý najpozitívnejší deň zimy, keďže, samozrejme, to trináste miesto Otčenáša v šprinte na MS bolo absolútnym highlightom. Bartko tam bol 43. Najhorším dňom bol 6. marec, keď na Morave v šprinte naši dopadli tristne, Otčenáš 79., Baloga 92., Bartko 94. a Šima 101. V piatich stíhacích pretekoch sme mali iba dvakrát Otčenáša a raz Bartka. To je katastrofálna bilancia, ktorá nemá obdobu.

 

 

 

 

 

 

Našu mužskú zástavu opäť raz najvyššie držal Martin Otčenáš. Aktuálna sezóna dokonca pre neho dopadla lepšie ako minulá, no treba povedať, že všetko vyzeralo úplne zle, až prišiel vytúžený deň na MS, kde si vďaka dvom nulám vystrieľal životné trináste miesto. Na 15. február 2020 sa pripravil veľmi dobre. Nazbieral všetky fyzické aj psychické sily a bol to úplne iný Martin ako vo všetkých ostatných pretekoch. Začal rýchlo, no na rozdiel od ostatných pretekov tempo držal, veľmi ho motivovali obe strelecké položky a bolo mu jasné, že musí na tej trati dušu položiť. K 38. bežeckému času sa v celej sezóne ani len nepriblížil. No tento deň D mu vyšiel a možno rozhodol o tom, že zotrvá pri biatlone do nasledujúcej olympiády.

 

 

 

Sám Martin už roky túži po tom, aby to nebolo najmä o čakaní na bezchybný strelecký výsledok 0+0 a potom príde výsledok. No, žiaľ, stále je to len o tom. Doteraz boli maximami 21. miesta z Pokljuky aj Anterselvy spred šiestich, resp. dvoch rokov, kde to ideálne zvládol (v Anterselve sa veľmi zle strieľalo, vtedy stačilo aj 1+0). To teda stále ostáva jeho métou - stabilizácia na bodoch, minimálne v Top 60. Streľbu má už tri roky tesne pod 80-percentnou hranicou a tam to nie je zlé, vyvaroval sa aj výbuchov, ktoré ho sprevádzali celú kariéru. Aj preto, že štatistiky paľby v stoji prvý raz v kariére dostal cez 80 % a rovnako premiérovo za deväť rokov mal lepšiu bilanciu ako v ľahu. No odchádza mu bežecká forma, kde sa kontinuálne zhoršoval. Na najrýchlejšieho pretekára už stráca takmer dvojnásobok ako pred štyrmi rokmi. Zatiaľ čo v sezóne 15/16 to bolo 1:05, v ďalších 1:20, 1:28, 1:34 a túto zimu už na desiatich kilometroch priemerne "nakúpil" 1:59.

 

 

 

Príčin je viacero. Môže to byť zvyšujúcim sa vekom, nesprávnym tréningom, toľko spomínanou profesionalizáciou súperov s vedeckým prístupom a zástupom lekárov (od ktorých sa odstup ráta). No veľmi vážnym dôvodom sa ukázal Martinov zdravotný stav. Dlhodobo ho trápi bolesť chrbta. Už od obdobia OH z Pjongčangu. Nevedel čo mu je a hoci aj nám vravieval, že sa necíti dobre a takto sa nedá pretekať, nechcel to príliš medializovať, aby sa nevyhovávral. Musel nastupovať pod liekmi, hoci takými, ktoré mu kvôli antidopingovým pravidlám uľavovali len minimálne. Trochu mu padol kameň zo srdca, keď vyšetrenia pred MS ukázali posunutú platničku o takmer 1,5 centimetra, čo je pre profesionálneho športovca nonsens. Hoci po mnohých zlých výsledkoch uvažoval, či to s biatlonom nezabalí, ak by sa dal dokopy, mohlo by to znamenať novú motiváciu a nádej. Verme, že tomu tak bude.

 

 

 

V sezóne 19/20 teda Martin získal 47 bodov za štyri bodované výsledky, z toho tri na MS. Po 13. mieste v šprinte mu už strelecky ideálne nevyšla stíhačka, no aj zosun na 26. priečku bol ešte veľmi dobrý. To mu zabezpečilo miestenku do masového štartu. Tam už bol úplne chorý a sezóna pre neho prakticky skončila. Už sa len dotrápil. Aj tak bez Kontiolahti zo všetkých Slovákov nastúpil na najväčšie množstvo pretekov - 24, a to je jeho kariérne maximum. Bol prakticky na všetky kolá SP ako prvý nominovaný muž.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Do pozície druhého najlepšieho muža sa prepracoval Šimon Bartko. Treba povedať, že to nie je žiadna výhra ani súťaž a spokojný so sezónou ani on byť nemôže. Prvé dva roky po prechode k mužom striedal jeden horší strelecký výsledok za druhým. Aj keď bol rýchly, pravideľne sa odpaľoval. Najmä štafety potápal, veď streleckú bilanciu mal pod 50 %, a radšej ho tréner nenasadzoval. No po odchode Kazára bolo jasné, že tento rok ho už nebude možné zo štafety vynechať a v súčasnej situácii by to bol aj luxus, keďže z našich je ten rýchlejší. Nastúpil vo všetkých a našťastie sa v kolektívnej disciplíne zlepšil. Vytiahol štatistiky aspoň na niečo vyše 63 %. Ale aj tak krúžil v Hochfilzene, Oberhofe a najbolestivejšie to bolo na MS v Anterselve, kde sme boli výborne vysoko.

 

 

Bola to však jeho najlepšia sezóna. Spolu s Machyniakovou ako jediní dvaja zo všetkých Slovákov pretekali až v desiatich destináciách a len on z mužov dostal šancu na všetkých kolách SP. Doteraz nastúpil spolu v jedenástich individuálnych súťažiach svetového pohára, len túto zimu v dvanástich. Samozrejme, bolo by ich viac ak by sa kvalifikoval do stíhacích pretekov. Podarilo sa mu to len raz, a to na MS, keď dosiahol svoje kariérne maximum - 43. miesto v šprinte. Konečne sa mu vydarila streľba s bilanciou 1+1 a mal aj najrýchlejší bežák sezóny - 42. miesto s mankom 1:22 (maximom bol Hochfilzen 1:16). Body už viseli na vlásku. Delili ho dve sekundy. Ale strelecky najlepšie preteky zajazdil dva týždne pred MS v Pokljuke. Vo vytrvalostných pretekoch predviedol veľmi koncentrovaný výkon a strieľal 1+1+0+1, keď mu uletel posledný terč. Takto by mali vyzerať dobré preteky. Aj tam bol bežecky na tom dobre. Mohol pokojne zabodovať, no strieľalo sa dobre a ostalo mu 44. miesto. Potešil sa aj 21. miestom na ME v šprinte. Tam minul len raz. Vďaka lepšej streľbe sa viackrát objavil blízko k pekným výsledkom, no stále mu ostala aj fúra nepodarených dní najmä vo štvorpoložkových pretekoch.

 

 

 

Streľbu posunul z hrozivých 61 % na 67,4 % a dobre vie, že ak chce byť profesionálnym pretekárom, potrebuje takýto progres zachovať, lebo stále je veľmi nízko. Sťahuje ho najmä stojka, kde to nevie posunúť cez 58 %, jednoducho takmer každý druhý stojkový terč netrafí. To je suterén v porovnaní so svetovou konkurenciou v pretekoch SP. Za to za ležkovú bilanciu by boli radi mnohí. Tam už siahal na 78 %. Musí na tom stavať, nesmie sa zhoršiť. Veľkým problémom ale je, že tak ako všetci naši muži šiel strašne dole bežecky. Ostal z našich najrýchlejší, ale padol z priemernej straty 1:14 až na 1:50. To je nevídaný prepad. Kebyže pri tej streľbe udrží aspoň beh z minulosti, bez problémov by bodoval aspoň zo päťkrát a atakoval nejaký výsledok v Top 20. Najdôležitejšou misiou jari a leta bude zistiť, čo sa stalo a niektoré veci zmeniť. Je jasné, že aj keď Šimon prežil najlepšiu sezónu, motiváciu nemá na ideálnej úrovni. Stále sa niečo pokazí a finančne je to veľmi ťažké, keďže na Dukle nemá plný pracovný úväzok. Snáď ho nenapadne s tým skončiť. Hejterov si všímať netreba. To už skôr iní sú na "odstrel", hoci si žiadne straty nemôžeme dovoliť.

 

 

 

Michal Šima tri roky tvrdo bojoval s osudom progresu a postupne sa na trati zlepšoval. Šlo to hrozne pomaly a veľmi veľa pretekov, až to vlani ukončil na bežeckej strate 1:42. No tvrdo vybojované sa akoby lúsknutím prsta stratilo a v tejto zime padol na 2:19, teda do čias, keď u mužov začínal. Bola to veľká škoda aj preto, že dostal veľa šancí v prvej lige, pretože Kazár už nepretekal a Balogu tréner nasadil až v závere. Vrátil sa k modelu bez stíhacích pretekov. Na MS ani v šprinte šancu nedostal. Stal sa špecialistom na vytrvalostné preteky. V Östersunde aj Pokljuke v nich urobil len po dve chyby a zaznamenal 52. a 50. miesto. No práve ten najdôležitejší individuál na MS pokazil a so sezónou tiež nemôže byť spokojný.

 

 

 

Pri spomínanej 52. priečke hneď v úvode sezóny zaznamenal najlepší bežák, no len 76. miesto, a to je hrozne slabé. Bežecky to bolo veľké utrpenie a aj preto vypadol z tímu pre tretie kolo SP v Annecy, kam sa šlo len v trojici. Aspoň pohľad na streleckú štatistiku prezrádza, že sa zlepšil. Vytiahol to na 76 %. Je to stále nízko, ale zatiaľ najlepšie. Ak nerátame debutovú sezónu 14/15 s malým počtom výstrelov. Škoda, že mu nevydržala povesť dobrého rozbiehača štafiet. Najmä v Ruhpoldingu a Novom Měste to bolo hrozné. Budeme zvedaví, či hodí za hlavu tento rok a bude rozbiehať kolektívnu disciplínu aj v budúcnosti.

 

 

 

Keďže bol stále trochu na hrane prvého tímu, ako sme spomínali, vypadol do IBU Cupu v Obertilliachu a tiež štartoval ako všetci muži na ME v Minsku. Hneď ako zostúpil do druhej ligy, na strelnici bol ako vymenený. Vypočítali sme, že z 90 terčov trafil až 75, čo je 83,3-percentná úspešnosť. Mierne si dvihol náladu už pred Vianocami, keď bol v šprinte 26. No a najlepší výsledok celej jeho kariéry sa mu podarilo zaznamenať na ME, keď v šprinte zostrelil všetky terče a klasifikovali ho na trinástom mieste. Takto vysoko nikdy v žiadnych pretekoch medzi elitnými mužmi nebol. Pár sekúnd chýbalo na Top 10. Škoda, že stíhačku pokazil. No ako sezónu začal (100. v Östersunde), tak aj skoro skončil (101. v NMNM).

 

 

 

Najhoršie z našich elitných mužov tento rok dopadol Tomáš Hasilla. Celá jeho sezóna bola utrpením. Hrozne nevyrovnaná, pomalá, nepresná. Veľmi zle sa pozeralo na toto trápenie. Pravdou je, že ho prenasledovali aj zdravotné problémy, no za celé trvanie sezóny sa iba málokomu nepodarilo poriadne nadýchnuť, a to bol Tomášov prípad. Zaznamenal až štyri výsledky s deviatkou na začiatku a bol by aj vytvoril negatívny rekord 107. priečkou, keby ho v katastrofálnom Oberhofsom šprinte ešte "neporazil" 108. miestom Bartko. U Tomáša bolo maximom len 66. miesto z Ruhpoldingu, kde v šprinte neurobil ani jednu chybu. Takto bežecky zle bol na tom tiež len v začiatkoch.

 

 

 

Tomáša čaká najväčšia analýza toho, čo sa stalo v príprave, pretože jeho desaťkilometrové zhoršenie z 1:23 na 2:16 je najväčšie, aké sme tu kedy mali u všetkých stabilných členov A-tímu mužov či žien. Bude to mať najťažšie pred zamestnávateľom a ostáva nám len dúfať, že ostane pri biatlone, lebo konkurencia je teraz jedna z vecí, ktoré veľmi potrebujeme. Ruka v ruke s behom šla dolu aj streľba. Bola druhá najhoršia v kariére. Dostal sa späť pod 70 %, ako tomu bolo v sezóne 17/18, kedy mal aj technický problém s malokalibrovkou. To bolo tiež veľké trápenie, ale nie až takéto. Vtedy to aspoň ako-tak držal na trati. Po MS sa už do najvyššej ligy nevrátil. Na ME dokonca len s jednou chybou bol v šprinte 74. Aspoň v poslednom kole IBU pohára zabodoval 38. miestom. Škoda, škoda.

 

 

 

Súčasťou prvého tímu bol aj Matej Baloga, ktorý vlani ukončil juniorskú kariéru a takmer celú prípravu absolvoval s ostatnými mužmi. Očakávalo sa, že keďže máme štyri miesta a on je piaty, občas sa do prvého tímu pozrie, prípadne niekoho skúsenejšieho vytlačí. Hoci raz jedného, inokedy druhého. No nezačal sezónu ideálne. V Sjusjoene nebodoval a v Ridanne síce tri body získal, ale zo superšprintu, ktorý mu vyslovene vyšiel. Nejaké to zlepšenie bolo badateľné, ale nemalo to parametre na posun do prvej ligy. No zlom prišiel v Obertilliachu, kde mu bežecky parádne vyšiel šprint. Hovorilo sa, že hlavne vďaka štartu medzi prvými a potom sa trať pokazila, no 27. miesto mu ako kariérne maximum nikto nemohol vziať.

 

 

Matej Baloga (© Igor Stančík)

 

 

Očakávalo sa, že pri veľkej kope sklamania našej hornej štvorky sa dostane do zostavy pre Oberhof. No cez sviatky si chlapi odbehli niečo ako nominačky a tie mu vôbec nevyšli. Ostal tak v druhej lige, ale nemuselo ho to až tak mrzieť, lebo nasledovali dva IBU poháre v Osrblí. Ten sledovanejší prvý s jedenástimi Slovákmi sa mu až tak nepodaril, hoci zabodoval 37. miestom, no paráda prišla druhý týždeň 27. a následne dokonca 23. miestom. V šprinte aj stíhačke urobil len po dve chyby. Konečne! Aj bežecky bol na tom dobre, hoci mu vyhovovala domáca podložka, znalosť trate aj servis. Niekedy v tomto čase skrsla myšlienka, že predsa len vymení trápiaceho sa Hasillu v Novom Meste. Ešte predtým mu tak ako vždy absolútne nevyšiel vrchol sezóny - ME. Tam pohorel. No a prišla prvá trojica pretekov vo svetovom pohári. 92. a 97. miesto. V štafete šiel asi najlepšie. Potvrdil, že tie mu celkom idú.

 

Pre Mateja to bol najlepší rok. V IBU pohári sa konečne začal presadzovať a získal aj prvé body. Nielen pár, ale slušných 61. Škoda, že hoci vylepšil stojky, mierne sa zhoršil v ľahu. Problémom je, že síce skoro sám vybojoval Slovensku štyri miesta na IBU Cupy, v prvej lige to však bude len s trojicou našich, a preto to bude mať s bojom o prvý tím možno ešte ťažšie ako tento rok. Zároveň potrebujeme, aby sa začali tlačiť aj juniori. Bude to teda zaujímavé.

 

Matej Baloga (© Igor Stančík)