Veronika Machyniaková a jej cesta do svetového pohára

 

 

Veronika Machyniaková
Narodená: 14. septembra 1997 v Brezne
Klub: VŠC Dukla Banská Bystrica
Odchovankyňa: KB Osrblie
Tréner: Lukáš Daubner

Obľúbené stredisko: Ruhpolding
Účastník SP od: 2019
Účasť na MS: 2020 (Anterselva)
Účasť na OH: -

Počet získaných bodov v SP: 0

Náš historický rebríček Slovákov: 36. miesto

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V histórii nášho biatlonu bolo už viacero súrodeneckých dvojíc, ktoré nás reprezentovali v najvyššej lige - čo to boli Matiaškovci, Hasillovci, Kazárovci, alebo najnovšie sestry Fialkové. Veronika Machyniaková sa však stala prvou pretekárkou histórie samostatného Slovenska, ktorá vstúpila do najvyššej ligy po svojom rodičovi. Veronika a tiež jej mladšia sestra Júlia totiž kráčajú po šľapajách svojho otca Ľubomíra.

 

Ten je v súčasnosti viceprezidentom Slovenského zväzu biatlonu pre mládež, ale v tejto súvislosti je dôležitejšia jeho športová kariéra. V našich historických štatistikách mu evidujeme 58 štartov v pretekoch svetového pohára, deväť na MS a dve na OH v Nagane. Bol najlepším Slovákom spomedzi mužov v 90-tych rokoch. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci SP vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Osrblí. Počas kariéry získal 33 bodov, ale po prerátaní na súčasné bodovanie by ich získal 89.

 

 

Otec s dcérou (© archív V.M.)

 

 

Je nanajvyš logické, že pre Veroniku bol otec prvým a veľkým motivátorom. "Radil mi hlavne v mojich začiatkoch. Lyžovať sme začali už po koberci v chodbe, v našom dome. Neskôr mi bol trénerom v mojom materskom klube v Osrblí," začala rozprávanie o začiatkoch spojených s otcom Veronika. "Ak mám pravdu povedať, nie je to ľahké, mať otca a zároveň v tej istej osobe aj trénera. Častokrát sme si problémy ťahali aj domov a mňa to znervózňovalo, keď sme biatlon riešili všade a o to viac, keď mi bol tréner už niekto druhý. Po niekoľkých rozhovoroch sme sa zhodli na tom, že keď budem potrebovať pomôcť alebo poradiť mám ho osloviť ja, a nebudeme sa o tom zbytočne rozprávať. No a ja doteraz viem, že sa na neho môžem kedykoľvek obrátiť a on mi vždy s radosťou odpovie a poradí."

 

 

 

Okrem otca ju v úplných začiatkoch v KB Osrblie viedol aj Jozef Černák. Neskôr sa stal jej trénerom Ján Šulej, s ktorým začala manipulovať a učiť sa strieľať s malorážkou. "Keď som prišla na gymnázium do Podbrezovej, bola som chvíľu v klube tam pod vedením Michala Mojžiša. Po škole som sa vrátila naspäť do môjho materského klubu - do Osrblia k pánovi Šulejovi a bola s ním až do rokru 2018, kedy som prešla do Dukly a mojím trénerom sa stal Lukáš Daubner, s ktorým som doteraz," vymenovala trénerské vedenie.

 

 

 

Mladej pretekárky sme sa pýtali, či už od detstva vynikala v streľbe, alebo to prišlo až v dorasteneckom veku s malorážkou. "To ako som strieľala so vzduchovkou si veru už vôbec nepamätám. Zasa pri malorážke si pamätám ten prvý deň ako keby bolo včera. S trénerom Šulejom sme začínali strieľať v Osrblí a v mojich začiatkoch sme tam strávili veľmi veľa času. Mal so mnou veľa trpezlivosti a ja som mu za to teraz vďačná. Samozrejme, že aj ja som strelecky "vybuchla" na niektorých pretekoch ale nebolo to časté, streľba mi nerobila problémy."

 

Veronika v medzinárodnom biatlone debutovala v sezóne 2015/2016 na kadetských MS v Rumunsku. Okamžite zaznamenala 24. miesto, keď sa vo vytrvalostných pretekoch len dvakrát pomýlila. Šprint jej nevyšiel, ale v stíhačke sa posunula opäť vďaka len dvom chybičkám. V nasledujúcej sezóne už bola juniorkou a hneď ju nasadili do seniorského IBU Cupu. Tam v debutovom šprinte strelila 0+0 a zdolala skoro polovicu štartového poľa. No skončila "len" 58. Aj keď vedela výborne strieľať, veľkým nedostatok bola rýchlosť na trati. Neukazovalo sa to len medzi ženami, ale aj juniorkami. Keď jej na juniorských MS v roku 2017 doma v Osrblí nevyšla streľba, bola bez šance.

 

 

 

 

V nasledujúcej zime sa jej príliš nedarilo, akosi nevedala zrýchliť na trati a nešlo jej to až tak dokonca ani na strelnici. V samom závere sezóny ale cestovala do estónskeho Otepää a 1. marec 2018 si zapamätala na veľmi dlho. V mrazivých vytrvalostných pretekoch sa jej podaril životný úspech - jedenáste miesto. Strieľala vo veľkej pohode a pomýlila sa len raz pri záverečnej streľbe. "Pamätám si, čo sa dialo pred pretekmi aj po nich, ale zo samotných pretekov mám v pamäti len poslednú stojku. Keď som prišla na strelnicu, pozrela som sa na môjho trénera pána Šuleja. Mal kamenný výraz tváre. Viem, že počas tej streľby nepozeral do ďalekohľadu, otočil sa a len počúval výstrely. Potom v poslednom kole bežal zo štadióna ďaleko do lesa, aby ma povzbudil v kopci a keď som počula jeho hlas, že prišiel až tam povzbudiť ma, nabilo ma to energiou a ponáhľala som sa do cieľa. Tréner mal dokonca aj slzy v očiach. Mali sme veľmi pekný vzťah, vďačím mu za veľa."

 

Po šampionáte ešte šla do Ruska na posledné dve kolá IBU pohára, kde bola slabšia konkurencia a pozapisovala si najlepšie výsledky kariéry medzi ženami s maximom 27. miestom. Získala tam 24 bodov. Aj keď si myslela, že sa už rozlúčila z mládežníckou kariérou, IBU v lete 2018 predĺžilo rozpätie juniorskej kategórie o rok narodenia 1997, čo znamenalo, že pretekári narodení v tomto roku ešte ostali juniormi. V akejsi bonusovej sezóne si ešte zapretekala na domácich MS, kde sa jej opäť najviac darilo v najdlhšej disciplíne, kde ju klasifikovali na 22. priečke. Tak cestovala na záverečný juniorský IBU Cup kariéry, kde v dvojici šprintov chybu neurobila a boli z toho dve 15. miesta.

 

 

 

 

Pred sezónou 2019/2020 ukončila kariéru Nasťa Kuzminová a Veronike sa naskytla veľká príležitosť posunúť sa do najvyššej ligy. Treba povedať, že to bolo aj vďaka nedostatku pretekárok v A-tíme či mladých reprezentantiek, keďže v ročníkoch 1995 až 1998 okrem Veroniky žiadne neexistovali. Machyniaková tak zahájila svoju prvú "veľkú" zimu a v pretekoch SP napokon odbehla až šestnásť štartov v deviatich rôznych destináciách vrátane prvých seniorských MS v Anterselve. Tam dokonca štartovala až päťkrát, čo sa nepodarilo žiadnemu Slovákovi na debutových MS. Zaznamenala aj najlepší výsledok. Ako inak, vo vytrvalostných pretekoch, kde zaznamenala 63. miesto. Z toho vyplýva aj to, že sa celú zimu nedostala do stíhacích pretekov. Bola aj stabilnou súčasťou štafiet, hoci sa do dvoch ako finišmenka ani nedostala. V debutovej finišovala štrnásta po dvoch streľbách bez potreby dobíjať.

 

Viaceré výkony jej vyšli po streleckej stránke, hoci sa našli aj horšie. Jej prvá sezóna skončila s bilanciou 82,4 %. Čo by za to dali naši chlapi, ale na ňu to bolo predsa len priemerné. V stoji dosiahla len 74 %. Má na to, aby vytlačila strlecké štatistiky k 90 %. No tradične ju zrážala dole bežecká forma, taká ta čistá fyzická kondícia. Ani raz sa bežecky nedostala z poslednej desiatky a v konkurencii najlepších žien to bolo pre ňu veľmi ťažké, prakticky všetky pretekárky ju predbiehali. "Hlavné je, uvedomiť si svoje slabé stránky a na ne sa zamerať. Viem o mojcih slabých nohách a o chýbajúcej dynamike. Pracujem na tom neustále. Napríklad v posilňovni som v príprave 2020 trávila oveľa viac času."

 

 

 

Biatlonu sa venuje aj jej sestra Júlia, ktorá je od nej o tri roky mladšia. Jej maximom je zatiaľ 16. miesto z juniorského IBU pohára. Veronika Machyniaková popri biatlone študuje na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaujíma sa o zdravý životný štýl, rada varí. Tiež ju baví vizáž a móda. Zaujímavosťou je, že tvorí pár s Jakubom Varhaňovským, cyklistom Dukly Banská Bystrica. "A pýtate sa ma na recept dobrých streleckých výkonov? Základom je si spraviť stabilnú polohu, pri ktorej sa cítim komfortne. A za druhé, už predtým ako idem na strelnicu, nad ničím nepremýšľam."

 

 

 

 

Bežecká forma Veroniky Machyniakovej v SP (Ø časová strata na najrých. bežkyňu na 7,5 km)
2019/2020: 2:55