Každý športový fanúšik, ktorý čo i len zbežne sleduje dianie v biatlone, musí poznať meno Ole Einar Björndalen. Kráľ biatlonu alebo Kanibal vytvoril v tomto športe ťažko prekonateľné rekordy a veľký rešpekt si získal aj svojou športovou dlhovekosťou.
Kariéra nórskeho pretekára predstavuje synonymom úspechu a je takmer neuveriteľné, že na najvyššej úrovni dokáže stále patriť k tým najlepším, aj keď sa dostal do pokročilého veku, pre športovca určite. To len znásobuje jeho talent a fyzické dispozície, ale dôležitým faktorom v jeho kariére bola veľká motivácia, ktorá mu nikdy nechýbala a ktorá ho posúvala dopredu.
V jednom rozhovore povedal: „Neviem spočítať, koľko súťaží som absolvoval. Je to ťažké. Možno mám problémy s matematikou, ale nikdy som nemal nedostatok motivácie. Biatlon jednoducho milujem. Páči sa mi trénovať a neustále sa zlepšovať. Myslím si, že moja motivácia pochádza ešte z detských čias. Moji rodičia boli chudobní poľnohospodári. Ťažko pracovali a nedostávalo sa mi toľko pozornosti, koľko by som si želal, ale rozumel som tomu. V podobných chudobných rodinách si musíte poradiť sám. Skúšal som viacero športov, ale ukázalo sa, že mám talent na lyžovanie a aj streľbu, tak som sa stal biatlonistom. Keď som mal dvanásť, alebo trinásť rokov, chcel som byť majstrom sveta. Bol to môj sen. Niekoľkokrát sa mi to podarilo, ale stále chcem vyhrávať, stále chcem byť najlepší.“
| Ole Einar Björndalen - najlepší biatlonista všetkých čias (© sportaccord.com) |
Biatlonové rekordy vytesané do kameňa
Ole Einar Björndalen vybojoval svoju prvú medailu ako 18-ročný. V ročníku 1992 na juniorskom svetovom šampionáte v kanadskom Canmore získal bronzovú medailu v pretekoch družstiev. Oveľa viac sa mu darilo o rok neskôr. V Ruhpoldingu sa stal trojnásobným juniorským kráľom. Najcennejší kov získal v individuálnych pretekoch, šprinte a takisto aj v tímovej disciplíne.
Od sezóny 1992-1993 jazdil vo svetovom pohári a na začiatku nedosahoval výrazné úspechy, ale jeho majstrovské predstavenie v Ruhpoldingu ho nominovalo na Olympijské hry v Lillehammeri. Dvadsaťročný Björndalen tu dosiahol najlepší výsledok v štafete, kde obsadil siedmu priečku, ale pre mladého biatlonistu bolo najdôležitejšie to, že účasť na domácej olympiáde znamenala pre neho povzbudenie a potvrdenie toho, že má predpoklady, aby sa presadil na najvyššej úrovni. A výsledky sa skutočne dostavili. Na nasledujúcich piatich olympiádach zakaždým vybojoval aspoň dve medaily.
Hneď v ďalšom ročníku 1994-1995 obsadil v celkovom hodnotení svetového pohára štvrté miesto a odštartoval svoju fenomenálnu sériu, keď v najlepšej desiatke konečného poradia nechýbal 17-krát za sebou. V tejto sezóne vyhral samostatné hodnotenie rýchlostných pretekov a práve šprint sa stal jeho parádnou disciplínou. Prvé víťazstvo vo SP však dosiahol v individuálnych pretekoch, vytúžený moment vybojoval v januári 1996 v Anterselve.
Nórsky biatlonista sa potom zaradil medzi absolútnu svetovú špičku v sezóne 1996-1997, keď mal 23 rokov. V klasifikácii svetového pohára obsadil druhé miesto, hneď za nemeckým pretekárom Svenom Fischerom, a na majstrovstvách sveta, ktoré sa konali v Osbrlí, získal premiérové medaily (stíhačka bronz, štafeta striebro) v mužskej kategórii.
| Ole Einar Björndalen v minulej sezóne (© Jakub Leščinský) |
Od tohto momentu aj v nasledujúcich dvanástich ročníkoch vždy bojoval o celkový triumf vo SP a nikdy neskončil horšie ako na tretej pozícii. Počas tohto obdobia boli jeho konkurentmi nemeckí biatlonisti ako Sven Fischer, Ricco Gross či Michael Greis, ale jeho hlavným a najväčším vyzývateľom bol Raphaël Poirée, s ktorým predvádzali nezabudnuteľné súboje. Francúzsky borec ho štyrikrát odsunul na druhú priečku v celkovom hodnotení.
Björndalen vyhral svoj prvý veľký kryštálový glóbus v sezóne 1997-1998 a celkovo sa mu to podarilo až šesťkrát. Posledný triumf pribudol na jeho konto v ročníku 2008-2009, presne jedenásť rokov po jeho premiérovom záreze. Za celý čas pôsobenia vo svetovom pohári ovládol neprekonateľných 94 individuálnych víťazstiev a spolu s tímovými disciplínami sa toto číslo zastaví na hodnote 134. Žiadny iný biatlonista sa k týmto výsledkom ani zďaleka nepribližuje. Druhý v poradí Martin Fourcade zatiaľ vybojoval 54 triumfov, jeho starší kolega Raphaël Poirée bol úspešný 44-krát. Najviac víťazstiev v jednej sezóne získal nórsky pretekár v ročníku 2004-2005, keď ukoristil deväť triumfov vo SP a tri na MS.
Mimoriadne sa mu darilo aj na svetových šampionátoch. Od roku 1997, keď získal na breznianskom štadióne svoje prvé medaily, až doteraz ani raz neodchádzal s majstrovstiev sveta naprázdno. Výnimku tvoril len rok 2002, keď sa kvôli olympijským hrám súťažilo len v masovom štarte, a Björndalen tu obsadil siedmu priečku. Inak na MS vybojoval dvadsať zlatých medailí, štrnásť strieborných a desať bronzových kovov. A to sa tiež ešte nikomu nepodarilo. V tomto rebríčku sa za ním nachádza Emil Hegle Svendsen s bilanciou 12-6-3. Štyri zlaté medaily získal v Hochfilzene (2005) a Pjongčangu (2009), päť najcennejších kovov a miesto na pódiu vo všetkých disciplínach ukoristil v roku 2008 v Östersunde.
Špeciálnou kapitolou v jeho kariére sú olympijské hry. Ani na najväčšom podujatí sa mu v medailovej zbierke nemôže nikto iný vyrovnať, úradoval na piatich olympiádach za sebou. Osem zlatých, štyri strieborné a jedna bronzová medaila je pre ostatných biatlonistov pravdepodobne nedostižná méta. Mimoriadne sa mu darilo v roku 2002 v Salt Lake City, kde vybojoval štyri najcennejšie kovy, a stal sa prvým biatlonistom, ktorému sa podarilo triumfovať vo všetkých disciplínach na OH. Po zisku zlatej medaily v šprinte v Nagane sa mohol zase tešiť zo zlatého hetriku, keď získal v jednom ročníku najcennejší kov na olympiáde, majstrovstvách sveta a stal sa celkovým víťazom SP.
| Ole Einar Björndalen v tejto sezóne (© Petr Slavík, Český biatlon) |
Športová dlhovekosť ako životný štýl
Vďaka svojím mnohým úspechom sa stal mimoriadne rešpektovaným biatlonistom a získaval mnohé ocenenia. V rokoch 2002 a 2014 bol vyhlásený za športovca roka v Nórsku, International Sports Press Association mu udelila v ročníku 2002 titul „najlepší mužský športovec roka“ a rovnaká asociácia ho vyhlásila za najlepšieho športovca v mužskej kategórii na OH v Soči. V jeho rodnom mestečku Simostranda má zase postavenú trojmetrovú bronzovú sochu. Vo februári v roku 2014 sa stal ako svetová športová osobnosť členom komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru. Lenže o dva roky neskôr na túto funkciu abdikoval, keď sa rozhodol pokračovať v kariére až do olympijských hier v roku 2018, pretože sa chcel stopercentne venovať iba biatlonu.
Ole Einar Björndalen už niekoľkokrát rozprával o konci svojej pretekárskej činnosti. OH v Soči alebo domáce MS v Holmenkollene sa nakoniec nestali dejiskom veľkolepej rozlúčky, termín sa posunul na olympiádu do Pjongčangu. Nórsky biatlonista stále tvrdí, že bežný život ho nudí. Aj preto si dal zhotoviť unikátny kamión, v ktorom trávi čas nielen v priebehu samotných pretekov, kde má pripravené jedinečné tréningové a relaxačné podmienky. Darí sa mu aj v osobnom živote, s partnerkou a známou biatlonistkou Darjou Domračevovou sa im narodila dcérka.
A prečo teda nechce ukončiť kariéru a pretekať až do svojich 44. rokov? „Život je príliš krátky, aby sme sa vzdali bez boja. To je moja filozofia. Človek musí zaťať zuby a snažiť sa vydať zo seba to najlepšie. Dôvod, prečo naďalej pretekám, je ten, že mám stále rovnakú motiváciu, ako keď som mal dvadsať rokov.“
