Šimon Bartko

Chválu však netreba preháňať, pretože Šimon sa nedostal k jedinému výraznejšiemu výsledku. Sezónu dobre odštartoval na IBU Cupe v Lenzerheide, kde zaznamenal sedemnáste miesto. Ibaže niečo podobné už dosiahol rok predtým, čiže sa to nedá považovať za niečo extra. Pointou úspechu bola jediná chyba na strelnici. Potom to už ani raz nezopakoval a prišli miesta v siedmej desiatke ako 63. či 64. ako jeho maximá v najvyššej lige. Platilo naňho to staré známe, že neskombinoval rýchly beh so streľbou. V šprintoch ale nechýbalo veľa, trikrát urobil iba dve chyby, čo bolo normálne aj pre Kazára a lepšie ako u Hasillu. Prišiel však spomínaný olympijský šprint, v ktorom mu veľmi silno fúkalo a päť chýb ho poslalo kade-ľahšie. Štvorpoložkové preteky mu stále nejdú vôbec. V nich je prakticky bež šance na výsledok.

"Sezóna bola taká zvláštna. Zažil som už aj horšie, ale pretekár chce, samozrejme, myslieť na to, aby sa mu podarilo splniť čo najviac predsavzatí. Mne sa niektoré ciele podarili, ale viaceré nie. Začal som celkom dobre na IBU Cupe, bol som aj na olympiáde, ale popravde som čakal lepšiu streľbu. Nie nejaké zázraky, ale aspoň raz, že sa mi podarí v SP zastrieľať iba s jednou chybou a že zvládnem už aj niektorý zo šttvorpoložkových štartov. Z tohto pohľadu som sklamaný," vravel rodák z Prešova. Životnú formu na trati mal počas vrcholov - ME aj OH - no tam to pochoval na strelnici. Najmä v Ridanne to vyzeralo nádejne, veď v šprinte mal štrnásty bežecký čas a na stojku sa postavil po nule na ležke. Prakticky útočil na malé pódium. No minul trikrát a 450 metrov v trestnom kole ho odsunulo do piatej desiatky. Aspoň v stíhačke sa posunul na dva body, ale aj vďaka veľkému množstvu súperov, ktorí nenastúpili na štart.

Práve štafety, kde sa Šimon veľmi trápil, boli osobitnou kapitolou. Na najvyššom fóre nastúpil až v piatich a odbehnúť musel jedenásť trestných kôl. Na tento fakt je slovo katastrofa slabé. Nezvládol najmä komplikované podmienky v Oberhofe a Pjongčangu, dvakrát práve jeho z trate stiahli a už nemohli na trať vyraziť Kubaliak, resp. Otčenáš. Iba raz sme po jeho úseku neklesli a najsmolnejšou bola určite miešaná štafeta v Kontiolahti, ktorú preberal po sestrách Fialkových na vedúcej priečke, no klesol až na desiatu po dvoch trestných kolách. "Áno, moje štafetové výkony ma mrzia zo všetkého najviac. Iba v Ruhpoldingu a Osle som nebežal trestné kolá, a to je veľmi málo. Vôbec by som nemal odbočovať do trestného okruhu. Bolo to určite zvýšeným tlakom, cítim veľkú zodpovednosť za celý tím. Taktiež som viackrát vybiehal na veľmi vysokej pozícii a chcel som sa udržať súperov. Tí ma ale vyšťavili a potom som to na strelnici neudržal. Musím sa s tým vysporiadať a naučiť sa to jazdiť. V hlave sa nastaviť tak akoby to bol šprint, kde akoby o všetkom rozhodujem ja. Nesmiem sa nechať ovplyvniť ani čokoľvek riešiť. Chce to čistú myseľ," ukončil hodnotenie sezóny.

Veľa sa očakávalo od Šimona Bartka, ktorý do najvyššej ligy vletel bežeckými výkonmi ako žiaden iný Slovák. Mužom i ženám zvyčajne roky trvalo, kým sa dostali k strate minúty a pol na najlepšieho. Alebo sa im to nepodarilo nikdy. Šimon to dokázal za pár prvých štartov. No boril sa so streleckými problémami. Tie sa s ním ťahajú celý biatlonový život a v tejto sezóne to nebolo lepšie. Vo svetovom pohári mu ostali čísla iba niečo nad 60-percentami. V A-tíme ho práve držali bežecké výkony, mal 42. či 38. čas na trati. No kazil položku za položkou. Prakticky ho nemalo zmysel nasadiť na štvorpoložkové preteky. Pokazil aj štafetu v Hochfilzene, kde odkrúžil až tri trestné kolá a už sa do kvarteta nedostal. Až po novom roku konečne znížil počet chýb v šprintoch aspoň na dve a premiérovo sa ukázal v stíhacích pretekoch, no už mal zdravotné problémy, a tie ho odstavili od zvyšku sezóny. Po dlhej pauze mu opäť strelecky nevyšli ME a aspoň nejaké výsledky prišli v poslednom kole IBU pohára, kde obsadil 27. a 20. miesto.

Šimon Bartko (© Igor Stančík / SZB)

"Veľmi som sklamaný z tejto sezóny. Prakticky nie je čo hodnotiť. Čakal som progres, boli také signály, že by to mohlo byť dobré. Aj na začiatku mi to celkom dobre šlo na trati, ale vôbec mi nevychádzala streľba. Keď som v januári v šprintoch znížil počet chýb aspoň na dva, už som cítil zdravotné problémy a bol som pomalý na trati. Po dlhej pauze som chcel uspieť na ME, ale tam zasa prišlo veľa chýb a bolo to zlé. Aspoň na konci v Martelli to už nebolo vyslovene hrozné, dobre som si zapretekal v tom masse, no už bol koniec. Veľmi ma to mrzí. Samozrejme, budem sa snaziť pracovať na sebe ďalej," povedal nám Šimon. Dúfajme, že mu časté neúspechy neuberú z motivácie a v ďalšej zime bude dariť viac, pretože už tento rok by mal končiť štúdium a po jeho skončení je každý na menšej či väčšej životnej križovatke.

Prvé dva roky po prechode k mužom striedal jeden horší strelecký výsledok za druhým. Aj keď bol rýchly, pravideľne sa odpaľoval. Najmä štafety potápal, veď streleckú bilanciu mal pod 50 %, a radšej ho tréner nenasadzoval. No po odchode Kazára bolo jasné, že túto sezónu ho už nebude možné zo štafety vynechať a v súčasnej situácii by to bol aj luxus, keďže z našich bol ten rýchlejší. Nastúpil vo všetkých a našťastie sa v kolektívnej disciplíne zlepšil. Vytiahol štatistiky aspoň na niečo vyše 63 %. Ale aj tak krúžil v Hochfilzene, Oberhofe a najbolestivejšie to bolo na MS v Anterselve, kde sme boli výborne vysoko.

Bola to však jeho najlepšia sezóna. Spolu s Machyniakovou ako jediní dvaja zo všetkých Slovákov pretekali až v desiatich destináciách a len on z mužov dostal šancu na všetkých kolách SP. Doteraz nastúpil spolu v jedenástich individuálnych súťažiach svetového pohára, len túto zimu v dvanástich. Samozrejme, bolo by ich viac ak by sa kvalifikoval do stíhacích pretekov. Podarilo sa mu to len raz, a to na MS, keď dosiahol svoje kariérne maximum - 43. miesto v šprinte. Konečne sa mu vydarila streľba s bilanciou 1+1 a mal aj najrýchlejší bežák sezóny - 42. miesto s mankom 1:22 (maximom bol Hochfilzen 1:16). Body už viseli na vlásku. Delili ho dve sekundy. Ale strelecky najlepšie preteky zajazdil dva týždne pred MS v Pokljuke. Vo vytrvalostných pretekoch predviedol veľmi koncentrovaný výkon a strieľal 1+1+0+1, keď mu uletel posledný terč. Takto by mali vyzerať dobré preteky. Aj tam bol bežecky na tom dobre. Mohol pokojne zabodovať, no strieľalo sa dobre a ostalo mu 44. miesto. Potešil sa aj 21. miestom na ME v šprinte. Tam minul len raz. Vďaka lepšej streľbe sa viackrát objavil blízko k pekným výsledkom, no stále mu ostala aj fúra nepodarených dní najmä vo štvorpoložkových pretekoch.

Streľbu posunul z hrozivých 61 % na 67,4 % a dobre vie, že ak chce byť profesionálnym pretekárom, potrebuje takýto progres zachovať, lebo stále je veľmi nízko. Sťahuje ho najmä stojka, kde to nevie posunúť cez 58 %, jednoducho takmer každý druhý stojkový terč netrafí. To je suterén v porovnaní so svetovou konkurenciou v pretekoch SP. Za to za ležkovú bilanciu by boli radi mnohí. Tam už siahal na 78 %. Musí na tom stavať, nesmie sa zhoršiť. Veľkým problémom ale je, že tak ako všetci naši muži šiel strašne dole bežecky. Ostal z našich najrýchlejší, ale padol z priemernej straty 1:14 až na 1:50. To je nevídaný prepad. Kebyže pri tej streľbe udrží aspoň beh z minulosti, bez problémov by bodoval aspoň zo päťkrát a atakoval nejaký výsledok v Top 20.