Patrí k našim najskúsenejším pretekárom na biatlonovej scéne. 34-ročný rodák z Košíc s domicilom v obci Predajná Matej Kazár je juniorským majstrom Európy z roku 2004. Vo Svetovom pohári sa blysol najmä vlani v januári v kanadskom Canmore, odkiaľ doviezol desiate a pätnáste miesto, ktoré dosiahol aj v pretekoch s hromadným štartom na Zimných olympijských hrách 2014 v ruskom Soči. Užitočný člen slovenskej štafety vybojoval v mixe pod piatimi kruhmi piatu priečku (už štvrtú) a ešte v roku 2012 aj bronz v rovnakej disciplíne na pretekoch SP vo fínskom Kontiolahti. Na konte má tiež striebro z mixu na ME spred dvoch rokov. V súčasnosti je to najstarší aktívny reprezentant.
Kadiaľ viedla vaša cesta k biatlonu? Prečo ste sa rozhodli práve pre tento šport?
Priviedol ma k nemu môj otec Marián, ktorý trénoval žiakov a dorastencov v klube biatlonu v Predajnej. Tam naša rodina žije, hoci ja sám som na narodil v Košiciach. Mama totiž v tom čase bývala u starej mamy v Nižnej Myšli. Kuriózne je, že keď som prišiel na svet, otec bol práve na pretekoch v letnom biatlone. Na východ som sa potom pravidelne rád vracal, každý rok som tam trávil prázdniny. Mám tam veľa fanúšikov a známych.
Takže otec bol vašim prvým koučom? Spomínate si ešte, koľko ste vtedy mali rokov?
Bolo to veľmi skoro. Otec ma učil odmalička, prvý raz ma skúšal postaviť na lyže, keď som mal asi tri roky. V šiestich som už strieľal zo vzduchovky a trénoval na bežkách prevažne so staršími kolegami z klubu. Bavilo ma to, mali sme doma solídny klub, kde pôsobili vtedy viacerí výborní pretekári.
| Matej Kazár (© archív MK) |
Dnes sa často hovorí, že v rozličných športoch chýbajú mladí adepti. Môžete porovnať, ako to bolo v prípade biatlonu počas vašich začiatkov a ako je to dnes?
Ťažko sa mi to porovnáva, ale mali sme už vtedy slušné zázemie. Bolo to na konci osemdesiatych rokov, ešte za starého režimu. Nás detí bolo v prípravke oveľa viac, takže tréneri mali lepší výber, z ktorého mohli vygenerovať kvalitu. Musím povedať, že z našej rodiny pretekali aj staršia sestra s mladším bratom. Erika skončila so športom na strednej škole. Peter je mladší o šesť rokov odo mňa. Dosiahol síce desiate miesto na dorasteneckej olympiáde, ale neskôr sa už nedokázal dostať medzi elitu. Zostal však pri biatlone, má tento šport veľmi rád. Ako tréner hľadá nové trendy, ktoré on ako športovec v príprave nepoznal a myslí si, že by ho vtedy posunuli vpred.
Čo ste museli kvôli športu obetovať? Obmedzovali vás povedzme tréningy pri štúdiu či životospráve?
Vyrastal som na dedine, celé dni sme trávili vonku, hrali sme futbal a rôzne hry, v zime to boli nekonečné večerné sánkovačky na svahu vedľa ihriska v Predajnej. Takže na pohyb som bol odmalička zvyknutý. Biatlonové tréningy sme mali trikrát do týždňa, plus cez víkend preteky. Čiže v zime som päťkrát v týždni stál na lyžiach. Popri tom som ešte stíhal futbalové tréningy, veď som hral za Dubovú a neskôr za Jasenie. Ale postupne som pochopil, že pri hre s loptou nie som až taký talent, tak som definitívne presedlal na bežky, čomu bol samozrejme najmä môj otec veľmi rád. Strednú školu som absolvoval v Podbrezovej, tam som všetko stíhal. Potom som šiel do Banskej Bystrice na univerzitu študovať telesnú techniku, ale denné štúdium som po roku musel nechať, pretože ma zaradili do reprezentačného družstva juniorov, a tu sa chodilo na sústredenia, približne toľko ako teraz. Prestúpil som do Bratislavy na UK - FTVŠ na externú formu. Tam som získal bakalára a v Banskej Bystrici na UMB som neskôr ukončil aj magisterské štúdium v odbore telesná výchova a šport.
| Matej Kazár (© archív MK) |
A čo súkromný život športovca?
Je fakt, že je to drina. Po každej sezóne máte síce tri týždne na regeneráciu, ale potom už začína objemová príprava. Denný tréning, dvojfázový alebo dokonca trojfázový. Kondičku naháňate na bicykli alebo dlhými behmi, ktoré trvajú štyri až päť hodín. Až neskôr objemy skracujeme a zvyšujeme intenzitu tréningu. V mladosti som samozrejme musel všetko prispôsobiť športovej príprave. Nemohol som toľko chodiť von s rovesníkmi, na zábavy a podobne.
Niekto vyzerá ako talent v útlom veku, ale do seniorov to ani nedotiahne. Od čoho podľa vás záleží, že sa trénerom podarí vychovať špičkového pretekára?
U chlapcov i dievčat býva najväčší rozdiel vo vývoji. Niekto je viac vyvinutý skôr a iní dozrievajú neskôr. Čo si spomínam, v mojej generácii sme väčšinou stále chodili v prvej trojke výsledkovej listiny spoločne s Dušanom Šimočkom a Miroslavom Matiaškom, hoci zriedkavo medzi nás niekto z konkurentov zavítal. V podstate sa tie rozdiely veľmi nezmenili ani neskôr, keď sme si už merali sily so svetovou špičkou. Mne sa ešte v juniorskom veku podarilo tri razy po sebe skončiť na piatom mieste na majstrovstvách sveta. To bolo v rokoch 2001 až 2003, v roku 2004 som sa stal už spomínaným majstrom Európy. Moji rovesníci sú napríklad Rakúšan Simon Eder či Francúz Simon Forcaude, ale aj Nemec Michael Rösch, ktorý neskôr prekvapil triumfom na olympiáde a aktuálne preteká za Belgicko. Od juniorských čias sa na trati stretávam aj s ďalšími pretekármi, medzi ktorých patria Česi Michal Šlesingr s Ondřejom Moravcom či Američania Lowell Bailey a Tim Burke. Rus Kruglov a Nemec Birnbacher už medzičasom s biatlonom skončili.
| Matej Kazár so sestrou Erikou na Štrbskom Plese (© archív MK) |
Aké fyzické predpoklady musí mať mladý adept tohto športu? A s čím musia rodičia počítať?
Tie deti musia mať vysoký fyzický fond, ideálni sú bežci na lyžiach. V Nórsku napríklad deti behávajú na bežkách až do pätnástich rokov, len potom ich učia strieľať a niektorí sa začínajú špecializovať na biatlon. A máte pravdu, na Slovensku je to hlavne o rodičoch, či sú ochotní platiť najmä náklady na cestovanie a časť výstroje. Nie všetky kluby na to majú peniaze. Len taká vzduchovka pre deti vyjde na dvetisíc eur.
Spomínate si ešte na svoje prvé preteky?
U nás to najčastejšie býva vo veku desať až jedenásť rokov. V Predajnej sa však robievali aj také prípravné preteky pre deti, kde mohli štartovať aj približne šesťroční. Zbraň ležala na strelnici a rodičia nám ju museli nabíjať, aby sa niečo nestalo. Už presne neviem, ako som skončil - kategória mala väčšie rozpätie, až neskôr ju rozdelili. Preteky boli pre mňa vždy obrovskou motiváciou. Ale musím povedať, že deti prípadný neúspech v športe nesú ťažšie. A nevylučujem, že niekedy pri pokazených pretekoch padali aj slzy. Čo si však pamätám veľmi dobre, bol jeden z mojich prvých veľkých úspechov v biatlone, keď sa v roku 1999 a stredisku Poprad - Tatry konali olympijské dni mládeže, vtedajší EYOF. Spoločne s Dušanom Šimočkom, Zuzanou Hasillovou a Petrou Slezákovou, ktorá preteky výborne rozbehla, sa nám podarilo vyhrať miešanú štafetu pred silnými tímami z Poľska, Nórska či Ruska.
| Matej Kazár s ďalšími talentami v Osrblí (© archív MK) |
Na Zimných olympijských hrách v Soči 2014 ste mali azda svoju najlepšiu sezónu. V mixe ste v tesnom finiši bojovali s Antonom Šipulinom o štvrtú priečku (Rusom ju minulý týždeň vzali) a v massáku ste dobehli na pätnástom mieste, čo bolo dovtedy vaše maximum. Čo Vám pomohlo sa na toto významné podujatie pripraviť?
Už pred olympiádou bolo zrejmé, že mám dobrú bežeckú formu, ktorá kulminovala rok predtým na MS v Novom Meste na Morave. Investovali sme tiež do psychologickej prípravy. Mali sme vtedy na Slovensku kvalitného nemeckého trénera, ktorý pracoval v tandeme s asistentom Pavlom Kobelom. Bol som dobre pripravený. Zrejme mi vyhovoval ich systém založený na väčších objemoch a dovtedy nevídanom objeme hlavne v strednej intenzite.
Pred ZOH 2018 čelíte rovnakej výzve?
Je to veľká motivácia, chcel by som dosiahnuť výborné výsledky. Tento rok som tomu podriadil všetko. Menili sme tréningový proces, robili viac na intervaloch, naplánovali veľa sústredení. Gro prípravy som však absolvoval doma v trojuholníku Hiadel, Slovenská Ľupča a Lučatín, kde bývam a odkiaľ som pravidelne ráno vyrážal na kolieskových lyžiach.
| Matej Kazár na kolieskových lyžiach (© Dávid Líška) |
Predsa len biatlon na Slovensku zostáva trochu v úzadí niektorých iných športov. Registrujú ľudia vašu snahu? Máte napríklad fanklub?
Komunikujem s fanúšikmi hlavne na sociálnych sieťach a cítim ich podporu. Väčšina z nich sú realisti, ktorí si uvedomujú, koľko driny stojí za výsledkami a nie každý môže len vyhrávať. Musíme si uvedomiť, koľko investujú do prípravy, ale aj vedy či výskumu veľké krajiny ako USA či Nemecko. Je fajn potom vidieť, že s nimi občas dokážeme hrať vyrovnanú partiu. Ale nemôže to byť každý deň.
V minulosti ste špekulovali, že zavesíte kariéru na klinec. Je pravda, že ste zle zvládali odlúčenie od rodiny? Ako je to teraz s týmito myšlienkami?
Takú otázku chcem riešiť až po olympiáde. Ale fakt je, že biatlonista svetového formátu strávi mimo domova 250 až 280 dní z roka. Áno, sú aj takí, čo majú za partnerky či manželky biatlonistky. Ale toto nikdy nebol môj prípad. Moja manželka Andrea stojí mimo tohto odvetvia športu, ale vždy ma podporovala, inak by som to nemohol robiť. Mám rodinu, syn Krištof oslávil pred pár dňami druhé narodeniny. Uvažoval som, ako by som sa o nich lepšie postaral. Biatlon sa nedá robiť donekonečna. Mohol by som učiť telocvik, ale skôr by ma lákalo trénovať mládež. Ale aj tam sa ľudia oberajú o čas s rodinou. Uvidíme, ešte je to ďaleko. Prioritou je teraz olympiáda.
| Matej Kazár s manželkou Andreou a synom Krištofom (© Katarína Poturnay) |
Kľúčovou zložkou biatlonu je streľba. Ktoré faktory musí brať športovec do úvahy?
Pokiaľ ide o mňa, v kľude zvládam streľbu na vysokej úrovni. Pri zvýšenej záťaži sa treba viac koncentrovať a je známe, že keď má človek v tele vysokú hladinu laktátu, tak je to náročnejšie. Tie parametre, ktoré rozhodujú o dobrej streľbe, idú v tomto prípade dole až o 40 percent. Ďalšia vec je vietor. Priznávam, že sa s ním niekedy nevyrovnávam najlepšie. Ale tento rok sme na tom výrazne pracovali. Je o mne známe, že mi viac sedí streľba v stoji. No teraz sa paradoxne lepšie ukazujem v ľahu, tak uvidíme, či sa to zmení v pretekoch. A v neposlednom rade je to psychika, ktorá v dôležitých chvíľach delí úspech od neúspechu.
V posledných rokoch nebýva u športovcov raritou spolupracovať s mentálnym koučom. Tiež ste podľahli tomuto trendu?
Psychologickú podporu som mal už pred ZOH v Soči, lebo som chcel zužitkovať solídnu bežeckú formu. Spolupracoval som s pánom Bielikom, teraz komunikujem s pánom Šimkom.
| Matej Kazár na štarte (© Petr Slavík, Český biatlon, pre Biatlon-Info.sk) |
Čo všetko prežíva pretekár na trati? Je náročnejšie súperiť v pretekoch, ktoré sa štartujú v intervaloch alebo hromadne? Máte vôbec čas na trati riešiť, ako stojíte v priebežnom poradí?
Mám radšej kontaktné preteky. Keď vidíte, ako na tom ste. Môžete sa ľahšie chytiť a ja vždy rád skúšam búšiť, koľko to dá. Naopak, v tom prvom prípade sa môžete spoľahnúť iba na informácie od servisu a záleží, v akej skupine štartujete a či sa k vám v nejakom okruhu ktorýsi silný pretekár pridá, takže tu treba mať aj šťastie, aby vás niekto potiahol. Ale tie informácie máte, síce možno nie také detailné ako diváci, ale vďaka vysielačkám, čo majú tréneri a servismani, sme v kontakte s realitou.
O vás je známe, že sa pomalšie rozbiehate a ku koncu pretekov zrýchľujete. Ste taký typ človeka, čo rád myslí na zadné dvierka?
Takýmto spôsobom som pretekal, keď som dosiahol svoje najvýraznejšie výsledky v biatlone. Spočiatku som sa hlavne snažil prísť v kľude na prvú streľbu, aby som ju zvládol a potom to postupne rozbalil. Mne to tak vyhovuje, ale záleží na každom, aký je typ pretekára. V tomto roku sme robili viac intervalov a zdá sa, že dokážem úvodnú fázu pretekov zabehnúť o čosi rýchlejšie ako vlani. Ale na taktike by som v zásade nechcel nič meniť. Nemá cenu prešvihnúť tempo v úvode. Na pretekoch som to už viackrát skúšal, či už v minulosti alebo teraz, zatiaľ sa to neosvedčilo.
| Matej Kazár na trati (© Petr Slavík, Český biatlon, pre Biatlon-Info.sk) |
Vo Svetovom pohári často vidíme veľké bežecké rozdiely. Nie je to deprimujúce, keď je niekto o triedu či dve lepší? Čo sa s tým dá na trati urobiť?
Už v rýchlostných pretekoch, ktoré zvyčajne biatlonové podujatia otvárajú, sa dá odhadnúť, kto a ako na tom je. Keď ma na trati predbehne niekto lepší, snažím sa ho udržať, čo mi sily stačia, je to výhoda ísť za niekým. Keď už nestačím, neriešim to, nemá to v tej chvíli zmysel. Ak by ste šli nad svoje možnosti, tak sa vám len zvýši šanca neuspieť na strelnici či v ďalšom kole. Keď sa však cítim na trati dobre, vždy sa pokúsim niekoho chytiť. Už po tých rokoch v biatlonovom kolotoči zhruba viem, na čo mám. Samozrejme, proti Martinovi Fourcadovi sa nebeží ľahko, ale každého môžete poraziť. V mixe na ZOH mi ušiel už v prvom stúpaní - jeho povestný nástup poznáte, no na konci dva a pol kilometrového kola som ho už mal, pričom mi výrazne pomohli výborné lyže. Nečakal, že ho dobehnem. Bol prekvapený, keď som sa pred streľbou zjavil v zjazde vedľa neho. Taktika tiež často rozhoduje a biatlonisti v pretekárskom vláčiku neraz riešia situácie so vzduchovým vakom ako v cyklistickom pelotóne.
Máte pri tom všetkom čas na skutočný oddych?
Kedysi som po príchode domov chodil hlavne na plaváreň, ale teraz toľko času nemám. Takže si radšej vyčistím hlavu v záhrade a pri robote okolo domu. Rád si tiež pozriem dobrý film alebo prečítam zaujímavú knihu.
Autor je redaktorom komerčnej televízie. Redakciu oslovil s ponukou tohto rozhovoru s našim najskúsenejším reprezentantom. Honorár odmietol.
