Janka Daubnerová odhaľuje zákulisie biatlonových stredísk: Pjongčang

Aktuálna Olympiáda je v poradí štvrtou príležitosťou pre biatlonistov cestovať do Pjongčangu. Po prvýkrát cestovala biatlonová komunita do tohto kórejského strediska v roku 2008. Pjongčang dostal právo zorganizovať MS v biatlone vo februári 2009. O rok skôr sa tu konala tzv. próba, skúška strediska a organizačného tímu o schopnosti zorganizovať tak veľké podujatie, akým MS v biatlone rozhodne sú. Nepamätám sa, žeby sa v Južnej Kórei vôbec niekedy biatlonové preteky konali, a tak skúška bola namieste. V tom roku však slovenská biatlonová reprezentácia do Kórey nevycestovala, preto pre nás mali byť MS hneď skúškou naostro.

 

V sezóne 2007/2008 som nepatrila medzi najlepších pretekárov, ale tvrdo som na sebe pracovala a na cestu na ďaleký východ som sa tešila. Okolnosti ohľadom môjho zdravia ale zmenili plány a v septembri 2008 som sa podrobila operácii kolena. Vedela som, že MS v Pjongčangu sú pre mňa už nedosiahnuteľné, no nezúfala som. Bola som mladá, do ďalších rokov sa so mnou rátalo, takže o svoj návrat po rekonvalescencii som sa nebála. No a preteky som sledovala v televízii. Aj keď, o zisku striebornej medaily Anastasie v pretekoch s hromadným štartom, som sa dozvedela z SMSky počas prednášky o poľovníctve. Absenciu v pretekoch tej sezóny som využila na štúdium a získanie poľovného lístka

 

Slovenský tím poslal na MS do Kórey štyri pretekárky, jednou z nich bola Natália Prekopová a keďže ja som tam nebola, sprostredkujem vám pár zážitkov od Naty. Keby ste sa jej opýtali, čo, jej v pamäti utkvelo najviac, ako som sa jej opýtala ja, odpovedala by vám: Mala som obývačku sama pre seba Smajlík preto, že táto odpoveď srší sarkazmom. Do Pjongčangu priletela priamo z Canmore, z MS juniorov. Prekonala 17-hodinový časový posun a približne dvadsaťstupňový teplotný rozdiel. Tešila sa na privítanie už zabývaných členov tímu a najviac na posteľ, na ktorej si konečne oddýchne a naberie sily. O to, že jej túžba po pohodlnom matraci nebude trvať dlho, sa postarala naša milá kolegyňa, ktorej túžba po priestore bola natoľko hlboká a neprekonateľná, že matrac našej Naty vyhodila z izby do spoločného priestoru, obývacej spoločenskej miestnosti. Len pripomeniem, že všetky dievčatá bývali v apartmáne pre štyri osoby, ktorého súčasťou boli dve spálne a jedna obývačka.

 

 

 

Ďalšou skúsenosťou, ktorú si naša Naty z Kórey odniesla, sa týka stravovania. Som presvedčená o tom, že po žalúdočných problémoch, ktoré tam prekonala, už zmrzlina medzi jej obľúbené pochúťky nepatrí. O tom, ako sa takéto žalúdočné problémy liečia, viem svoje aj ja. Takmer počas celej svojej kariéry som si so sebou na sústredenia aj preteky nosila domácu pálenku. Na prvý pohľad sa môže zdať, že alkohol a šport nejdú dokopy, ale to, že "domáca" bola povinnou výbavou mojej osobnej lekárničky, má svoje opodstatnenie. Ak som ju aj niekedy nezobrala do Rakúska, Nemecka či susedných Čiech, jej účinky mi nechýbali, no do "ďalekého sveta" som ju v žiadnom prípade vziať nezabudla. Môj žalúdok je háklivý na koreniny, prísady a všeobecne stravu, na ktorú nie som zvyknutá. A napriek tomu som nikdy nesiahla po liekoch. Keď sa športovci v krajinách, ako je Rumunsko, Bulharsko, či Kórea liečili medikamentmi, ja som využila účinky slivovice. Zaručovala, že neobsahuje chemické prísady, ani žiadnu zakázanú látku, nachádzajúcu  sa na dopingovej listine. Bola to istota. Bezpečná a účinná. Že si Naty do Kórey v roku 2009 malú fľaštičku nepribalila, je pochopiteľné, mala len 20 rokov. Je ale dobrou žiačkou...

 

Naty ešte rada spomína na atmosféru, ktorá vládla v hoteli. Nebýva pravidlom, že všetky výpravy bývajú v jednom veľkom objekte, pod jednou strechou. Je to skôr výnimočné a ja sama preferujem, ak sa v jedálni stretávame všetci športovci, tréneri, servismani, žiadni cudzí ľudia, žiadni fanúšikovia. Príkladom je aj hotel OLYMPIJSKAJA v Chanty-Mansijsku.

 

Ako som už písala, ja som preteky sledovala v televízii. Spomínam si, že počas MS vládlo v Kórei teplé počasie, skôr jarné ako zimné. Organizátori sa síce vysporiadali s nedostatkom snehu, ale kvalita trate nebola ideálna a viacerí pretekári v zákrute pred vjazdom na štadión v hlbokom snehu padali. Možno aj preto bola minulú sezónu, počas pretekov svetového pohára, táto kritická časť trate mierne pozmenená. Do Pjongčangu som napokon vycestovala aj ja, spolu s tímom, vo februári minulého roka, na preteky 7. kola svetového pohára. Cestovanie lietadlom je všeobecne považované za rýchle a relatívne pohodlné, no pre nás to znamená aj oštaru. Sme zvyknutí, že na letisko musíme kvôli veľkému množstvu batožiny prísť v dostatočnom predstihu. Vaky s lyžami, servisný materiál, osobná batožina, zbrane, keď sa to všetko spočíta, kilo ku kilečku, sumár za nadváhu narastie vysoko. Po prílete do Soulu nás čakala niekoľkohodinová cesta autobusom do zimného strediska, teraz ho poznáme ako Alpensia, kde nás privítalo teplé počasie.

 

 

Areál Alpensia (© Petr Slavík, Český biatlon)

 

 

Domáci sa nás snažili presvedčiť, že organizačne to všetko rok pred OH dokonale zvládajú, a to sa im aj podarilo. Transport i ubytovanie, všetko fungovalo, nestretla som sa s vážnymi pochybeniami. Ubytovaní sme boli všetky výpravy pokope, v dvoch, alebo troch hoteloch situovaných v tesnej blízkosti a stretávali sme sa v spoločnej jedálni. Čo sa týka jedla, nie som veľmi prieberčivá, ale morské plody nezjem. Naopak, tí, ktorí si radi pochutnajú na jedle tohto typu, si prišli na svoje. Ja som si ale tiež našla niečo, čo mi chutilo. Napokon, paradajky, ryža, zelenina, či kuracie mäso sú bežné ako v kórejskej, tak aj v našej kuchyni. Rýchlo som si na prostredie zvykla, čo sa ale nedalo povedať o časovom posune. Týždeň je veľmi krátka doba na to, aby človek dokázal zrýchliť svoje biologické hodiny o osem hodín. S tým sa ale ráta a štarty pretekov boli naplánované až na večerné hodiny, takže presviedčať organizmus o osem hodín, že je už ráno a treba vstávať, nebolo potrebné.

 

Športoviská pre biatlon, bežecké lyžovanie a skoky boli v tom čase už pripravené a ja som sa tešila z toho, že sú od seba vzdialené len pár minút chôdze. Aj olympijská dedina sa nachádza v blízkosti, a tak sme to všetci zhodnotili ako veľké pozitívum pre blížiacu sa olympiádu. Naše, biatlonové trate, vedú z časti po golfovom ihrisku a z časti lesom. Zo štadióna nasleduje dlhé stúpanie do "sedielka", kde sa odbočuje na dlhšiu, práve na golfové ihrisko smerujúcu, trať. 2500 m dlhý okruh sa ale v sedle zatáča doprava, nasleduje strmé, nepríjemné stúpanie, krátka rovinka, zjazd v tvare S (v prípade zľadovatenej podložky vie byť nepríjemný), dlhé stúpanie, ktoré sa plazí ako had, najskôr vpravo, potom vľavo, končí rovinkou a miernym klesaním, nasleduje opäť krátke stúpanie, otočka, zjazd, dlhá ľavotočivá zákruta, potom otočka vpravo a cez mostík na štadión. To je profil, podľa mňa, náročnej trate. Náročnou ju robia dlhé stúpania, no na druhej strane, výhodou je položenie štadióna v nízkej nadmorskej výške. Mne sa tam pretekalo dobre.

 

Počasie bolo s tým aktuálnym neporovnateľné. Vládlo nám skôr sychravé a teplé počasie, so silným vetrom sme zápasiť nemuseli. V rýchlostných aj stíhacích pretekoch som získala celkom pekné umiestnenia, čo ma veľmi potešilo a už vtedy som si predstavovala, ako to asi bude vyzerať o rok, počas olympiády. Vtedy som ešte nevedela, že do Kórey na ZOH nepocestujem. Teraz sledujem biatlonové preteky opäť len v televízii, ale atmosféru olympijských hier stále cítim. Postaviť sa na štart pod piatimi kruhmi je niečo neskutočné. Štartovala som v mnohých pretekoch svetového pohára, majstrovstiev sveta, no olympiáda je iná, je výnimočná... Držím palce všetkým našim športovcom, všetkým našim biatlonistom. Paula, Nasťa, Ivka, Terka, Betka, Maťo, druhý Maťo, Tomáš, Mišo, Šimon, držte sa! Popasujte sa s mrazom, vetrom, najlepšie ako len viete, ja vám budem fandiť a z celého svojho srdca vám budem priať šťastie!