Pri pomyslení na Pokljuku sa mi vynorí niekoľko momentov, ktoré mi toto skromnejšie biatlonové stredisko budú ešte dlho pripomínať. V Pokljuke som zažila pár z mojich "poprvé" a jedno z nich je moja prvá MIX štafeta. Vlastne bola to vôbec prvá MIX pre každého. Po ZOH v Turíne zaradili do programu biatlonových pretekov aj MIX a prvé MS v tejto disciplíne sa konali v marci 2006 v Pokljuke. Všetky národy mohli postaviť až dve štafety a urobilo tak aj Slovensko. V silnejšej zostave sa predstavili Marcelka Pavkovčeková, Soňa Mihoková a bratia Matiaškovci. Ja, Anka Murínová, Dušan Šimočko a Maťo Kazár sme boli súčasťou výkonnostne slabšej štafety. Silný vietor sa podpísal pod podpriemerné strelecké výkony a trestným kolám sa nevyhla ani jedna z našich štafiet. Marcelka si hneď na prvej položke odkrútila 4 kolá, no zo štartového poľa nebola jediná. Naša, druhá štafeta, nakoniec skončila 13., porazili sme „Áčkarov“, no premiéru v MIXe sme nevyhodnotili ako úspešnú.
Medzi moje ďalšie "poprvé" bolo prvé rozbiehanie štafety, a to v decembri 2007. Až do toho momentu som bola pravidelne členkou štafety, no nikdy som ju nerozbiehala. To sa zmenilo práve v Pokljuke, kedy sa tréner rozhodol, že na prvom úseku je potrebná zmena. Veľmi o tom so mnou nediskutoval, v podstate ma oboznámil so svojim zámerom a že čo si o tom myslím. Pamätám si, že veľmi optimisticky som sa k tomu nepostavila, no bez dlhšej diskusie som sa ocitla v prvom riadku v štartovej listine. Večer som ani poriadne nejedla, nemohla som zaspať, celý čas som sa snažila predstaviť si, ako to asi na tom rozbehu bude vyzerať. Rozbehy boli už na pohľad adrenalínové a hlavne ženy si medzi sebou nič nedarovali. Stúpali si po paliciach, vytláčali sa z trate a ani pády, polámané palice neboli výnimkou. Po prebdenej noci som sa teda postavila na štart s tým, že nejako to hádam zvládnem. Na priebeh pretekov si už nedokážem spomenúť, no presne si pamätám moju prvú myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou pri odovzdávke: "Uf, mám to za sebou a teraz sa trápte vy!" Dosť sebecký postoj, ale tá myšlienka naozaj vyjadrovala moje pocity. Môj prvý úsek som zvládla nad očakávania, s dvomi dobíjaniami som odovzdávala 30 sekúnd za prvou a mohla som si povedať, zvládla si to! Od tej chvíle sa rozbiehanie štafety stalo mojim obľúbeným. Mala som rada to napätie na štarte, kontakt počas pretekov, adrenalín mi prúdil žilami a mňa to neuveriteľne bavilo.
Areál v Pokljuke (© Petr Slavík, Český biatlon) |
Ďalším pekným momentom v Pokljuke bol úspech Mira Matiaška vo vytrvalostných pretekoch v decembri 2010. Zabehol svoje životné preteky vo svetovom pohári a z jeho šiesteho miesta sme sa všetci veľmi tešili.
Počasie v Pokljuke bolo vždy vrtkavé. Ani poloha 1345 m nad morom nezabezpečila vždy dobré snehové podmienky. Zažili sme si aj slniečko, aj výdatný jarný lejak s nedostatkom snehu a naopak, aj bohatú snehovú nádielku, kedy sme z hlbokého snehu vyhrabávali servisné bunky. Vlastne niečo z každého počasia. Preteky svetového pohára sa tu konali poväčšine v decembri, na záver prvého trimestra pred Vianocami, čo bolo výhodou, lebo cestovanie domov nebolo veľmi dlhé, za približne osem hodín sme boli doma. Zato cesta z Bledu na štadión je dlhá a pripomína cestu z Malužinej na Čertovicu. Trvala približne 30 minút, v prípade zápchy dlhšie, ale vážne zdržanie som tam nikdy nezažila. Štadión leží mimo mesta na kopci, v blízkosti vojenských kasární. Z Bledu nás vyvážali vojaci. Viac rokov dozadu na vojenských gázikoch, vzadu vybavených pričňami na sedenie. Hore mi nejaký čas trvalo, kým sa mi žalúdok ukľudnil. Posledné roky vymenili gáziky za osobné dodávky, ale vojenská farba ostala.
Niekoľko kilometrov od štadióna sa nachádza známe Bohinjské jazero a mrzí ma, že za celé tie roky som sa k nemu ani raz nešla pozrieť. Ale v krátkom pretekovom týždni nebol na výlet k jazeru čas. Zato behanie popri jazere Bled bolo tiež veľmi príjemné a vôňa pečených gaštanov a vareného punču pripomínala predvianočný čas. Mesto Bled, kde sme bývali, je pekné, nie veľké, romantické rekreačné mestečko pri jazere. Nájdete tam veľa hotelov a penziónov, obchodíkov, dokonca aj kasíno. My sme až na pár výnimiek bývali v hoteli Krim. Za tie roky, čo som do Bledu cestovala, prešiel tento hotel drobnými rekonštrukčnými zmenami, ale nie veľmi výraznými a aj vnútorné prostredie vám pripomenie skôr 80-te roky, než 21. storočie. Zato so stravou sme boli veľmi spokojní, čo bolo pre nás dôležité.
Areál v Pokljuke (© Igor Stančík / SZB) |
Z Pokljuky sme teda odchádzali pravidelne len pár dní pred Vianocami a vždy som sa veľmi tešila na pár dní oddychu. Ale mali sme aj dvoch servismanov, ktorí si kvôli pokazenému servisnému autu takmer varili vianočnú kapustnicu v Pokljuke a nechýbalo veľa, aby Štedrý večer trávili vo dvojici v niektorom z tamojších hotelov. Našťastie sa aj táto nepríjemnosť vyriešila a mohli deň pred Štedrým dňom odísť domov. Strávili v Blede dva dni navyše a nakoniec sa im to aj oplatilo. Ako jedni z mála na svete odišli z kasína s plnšími vreckami ako doň vkročili.
Rozlohou je biatlonový areál v Pokljuke skromnejší v porovnaní s veľkými štadiónmi v Anterselve, alebo Oberhofe, no veľmi napreduje. Každý rok sme tam našli niečo nové, niečo vylepšené, pristavené, zveľadené. Myslím si, že práve Pokljuka by mohla byť príkladom pre naše Osrblie. Počas pretekov tam nezažijete atmosféru plných tribún z Ruhpoldingu, no atmosféra je tam veľmi príjemná, komornejšia. Vždy som sa tam cítila dobre a aj sa mi v Pokljuke veľmi dobre pretekalo. A výlet k Bohinjskému jazeru si určite niekedy naplánujem.