Mária a Zuzana Remeňové sú už stálou súčasťou nášho A-tímu a zdá sa, že v tejto sezóne by mohli absolvovať kompletný program Svetového pohára vrátane MS a ak aj nie obe, jedna určite. Mária sa stabilne drží s výsledkami medzi 50-65. miestom, Zuzana zatiaľ nevie zlomiť Top 70, ale verí, že to čoskoro príde. S rodáčkami z oravského Hruštína sme sa rozprávali počas SP v Ruhpoldingu. Rozhovor si môžete prečítať, pozrieť aj vypočuť. Ktorý spôsob vám vyhovuje viac...
 Audio podoba rozhovoru |
 Video podoba rozhovoru |
Mária je skúsenejšia čo sa týka štartov vo Svetovom pohári. 26 štartov. Zuzka má presnú polovicu 13. Prvá otázka bude skôr na Máriu. Dá sa povedať, že už si skúsená pretekárka? Alebo sme ešte od toho ďaleko?
Mária: Ale tak myslím, že áno. Mám už určite viac skúseností. Každé preteky sa vám môže prihodiť niečo iné. A z toho všetkého sa poučíte a idete ďalej. Takže si myslím, že to chce len čas a pretekať, pretekať. Potom to už bude len lepšie.
Čo je taký najväčší rozdiel obroti tomu, keď si začínala vo SP a teraz?
Mária: Určite za mňa opadol ten stres. Nerobiť z toho nejakú, nie drámu, ale voľakú ťažobu na seba. Že teraz sa musím ukázať alebo niečo také... Ten stres hral asi veľkú rolu. A teraz to už je na lepšej úrovni. Človek sa naučí s tým pracovať a berie už aj preteky v tejto lige ako každé iné predtým.
Máš skúsenejšiu sestru pri sebe. A zároveň si v tíme, kde je Paulína Bátovská Fialková, ktorá je veľkou hviezdou nášho biatlónu a patrí k svetové špičke. Čo ti dáva pohybovať sa v prostredí, kde sa môžeš učiť od tých naozaj kvalitných pretekárov?
Zuzana: V prvom rade mi to dáva taký ten fakt, že vidím, kde Paulína začínala a za akých podmienok vyrásta. Čiže určite je tam taká nádej, že sa to dá aj na Slovensku - byť v tej svetovej špičke. A celkovo je skvelé to prostredie, kde sa pretekáme s tými zahraničnými tímami, keď vidíte tie obrovské kamióny, kde majú doslova všetko. Ale Paulína nám dáva nádej, že sa to dá proste aj v slovenských pomeroch.
| Paulína Bátovská a Zuzana Remeňová (© Igor Stančík / Slovenský biatlon) |
Keď hovoríš, že sa to dá v slovenských pomeroch, tak troška zabrúsime do budúcnosti, čo sa vás dvoch týka. Keď skončíte svoju kariéru a odbzriete sa dozadu, čo by ste chceli vidieť?
Zuzana: Úspechy. (úsmev)
Ale čo to znamená úspechy? Aké sú tie vaše ciele? Kde sa chcete vidieť?
Zuzana: Športovec trénuje hlavne preto, aby dosiahol tie najvyššie ciele, ktoré sú možné v športe. Takže určite nejaký pekný výsledok na olympiáde.
Mária: To je riadne pekná otázka, ale asi si ju nechám pre seba (smiech). Ale asi aj tie zažitky, na ktoré budem spomínať v dobrom, že tam bolo tak a tam bolo tak, toto sa mi prihodilo, ale hlavne tak ako som to povedala - športovec nemaká preto, aby chodil po výletoch, ale aby dosahoval čo najlepšie výsledky. Takže obzrieť sa do minulosti a povedať si, dala som do toho všetko a to z toto som dosiahla...
Čo znamená dať do toho všetko? Lebo vrcholový šport je hlavne o odriekaní a častokrát je to aj trpenie alebo veľká drina.
Zuzana: Tak všetko, čo k tomu patrí.
Mária: Obetovať sa. Tým, myslím, že nebyť s kamarátmi alebo s rodinou. Proste ísť si za tým svojím nech to stojí, čo to stojí.
| Mária Remeňová (© Igor Stančík / Slovenský biatlon) |
Keď spomínaš nebyť s rodinou, tak to je dosť veľká obeta. Samozrejme, máš sestru pri sebe, to je jasné, takže istú rodinu pri sebe budeš mať. Ale môže sa stať aj to, že sa vaša kariéra rozdelí, či už zo zdravotných dôvodov alebo akýchkoľvek iných, že nebudete spolu na tých súťažiach. Malo by to na vás nejaký vplyv, že teraz už nie ste so sestrou a pritom sme vyrastali od detstva aj biatlonovo spolu?
Mária: Ja si myslím, že už sme boli v minulosti raz počas sezóny bez seba dva mesiace a nejako sme si zvykli. Myslím si, že by nás to nemalo obmedziť. Každá vie za seba fungovať, takže nie sme na seba totálne napojené. Ale je to pekné, keď môžeme byť spolu stále.
Zuzka, nasleduje otázka na strelbu, čo si iste očakávala. Ale nebudem sa ťa pýtať, prečo máš horšiu úspešnosť streľby ako v minulosti. Ale aký momentálny proces u teba prebieha a k čomu to smeruje? Rozprávali sme sa s trenérom, ktorý vravel, že máš dobrý gruping, napríklad, len to proste nepadá.
Zuzana: Ja by som to nazvala procesom učenia sa z vlastných chýb. Na každých pretekoch som urobila nejakú inú chybu, ktorú som sa snažila do tých ďalších odstrániť. No prišli tie ďalšie preteky a tam som urobila už inú chybu. Snažím sa tieto chyby odstrániť, aby to bolo čím ďalej tým lepšie, aby som lepšie strieľala. Samozrejme.
A čo sa týka behu? Ešte za svetom zaostávate. Teraz dokonca zaostávate aj jedna za druhou. Máte predstavu alebo plán, kde viete bežecky byť? Je to len dané tým, že musíte dospieť a musíte byť staršie? Alebo aj nejaké chyby v procese sa stali v tréningu?
Mária: Musíme dospieť, aby sme dobehli svet.
Zuzana: Ja si myslím, že to určite nie je chyba v procese, chce to ozaj len čas.
Mária: Nejaké tie dva roky a dúfam, že to príde.
| Mária Remeňová na strelnici (© Igor Stančík / Slovenský biatlon) |
Toto som chcel počuť, nejaké číslo. Čiže o dva roky môžeme čakať čo?
Mária: Že to bude bežecky lepšie. Ale nie je to ani teraz nejaká katastrofa. Myslím, že túto sezónu každé preteky sa cítim lepšie a lepšie. Dúfam, že to vyjde na ten vrchol sezóny a tam to vyšperkujem na pekný bežecký čas.
Prečo športovci zvyknú tajiť plány?
Zuzana: Lebo sa to náhodou nepodarí a už pôjdu tie otázky... Toto si si stanovila, nebol to privysoký cieľ pre teba? Čo sa stalo?
Čiže bojíte sa trochu, povedzme, kritiky verejnosti?
Mária: Nie.
Zuzana: Nie, toho sa nebojím, ale radšej si to nechám pre seba alebo pre tím. Vieme, aký máme cieľ a za tým ideme. A keď sa podarí, tak sa budeme tešiť. Keď sa nepodarí, tak sa nepodarí.
| Zuzana Remeňová v cieli (© Igor Stančík / Slovenský biatlon) |
Dostaneme sa k štafete. Máte nejaký obľúbený úsek? Radšej začínate v strede alebo na konci?
Mária: Ja mám rada stredné úseky. Veľa som už išla tých posledných a tie ma až tak moc nebavili.
Zuzana: Neviem. Keď som bola ešte juniorka, väčšinou som chodila prvé úseky, tak tie mi celkom vyhovujú, ale najmenej mám rada asi ten štvrtý úsek, lebo to zodpovednejšie, taká väčšia ťažoba je na tom športovcovi, než napríklad na tom druhom, treťom. Síce sa musíte snažiť v každom úseku, v ktorom ste zaradení, samozrejme, ale ten štvrtý mi príde taký najzodpovednejší.
Čím je štafeta špecifická oproti pretekom, kde sa musíte spoliehať iba samé na seba?
Mária: Tak ako sa ste povedali, že sa síce spolieham aj sama na seba, že urobím to istí, akoby vo výsledkoch svietilo to moje meno, nie krajiny, ale teraz idem za tím, takže je to taká zodpovednosť, nie že väčšia, žiadny tlak, ale proste viem, že idem tímovo a chcem urobiť to umiestnenie čo najlepšie pre toho, kto ide po mne, alebo už prídem do cieľa.
Pri štafetách sa jazdí si to trestné kolo, ale skôr ako k tomu dojde, dá sa dobíjať. A to dobíjanie je taká zvláštna činnosť, že musíte vybrať ten náboj, vopchať ho dnu. Bývajú tam občas problémy, o ktorých divák či fanúšik bežne nevie?
Mária: No tak ja myslím, že asi najčastejšie problémy sú, keď je zima a človek má zamrznuté prsty, tak ten náboj nejde až tak dobre vybrať a potom ho dať do tej komory - to je asi najväčší problém. Mimo zimy sa vám niekedy stane, že náboj netrafíme do tej dierky a potom musíme nakloniť pušku, vybrať ten náboj a dať ho tam znovu. Ale to sa, dúfam, nebude stávať často.
