Raketový vstup na scénu a olympiáda už v tretej zime. Príbeh Šimona Adamova

Šimon sa narodil 18. novembra 2004 v Martine a ako najstaršie dieťa v rodine prežil prvých osem rokov na žilinskom sídlisku na Hlinách. Spolu s mladšími bratmi Michalom, Jánom a napokon aj sestrou Amáliou často chodievali k starým rodičom do Nižnej Boce. Tam sa rodina neskôr presťahovala. Šimon tak nastúpil ako tretiak na základnú školu v Hybiach. Spolu s Michalom sa hneď prihlásili na krúžok bežeckého lyžovania, ktorý bol vedený neskorším riaditeľom školy Pavlom Gondom.

Chlapcov teda najskôr trénoval on. Otec Michal videl v synoch potenciál, a tak sa začal v oblasti tréningu vzdelávať. Neskôr prebral rolu hlavného trénera pre celý klub TATRAN Hybe, kde bolo v tom čase množstvo chlapcov. Postupne však všetci ich rovesníci končili, až Adamovci ostali sami. V Hybiach to však stále funguje a trénujú tam aj ďalšie deti. Šimon si dobre spomína na trénerku Aďu Šuchtárovú, ktorá s nimi tiež absolvovala veľa tréningov.

V roku 2015 sa zúčastnil svojich prvých pretekov, zimnej Kalokagatie. Pamätá si, že sa konala v Dedinkách v Slovenskom raji a vtedy skončil predposledný alebo posledný a ešte aj v štafete s bratom Michalom boli poslední. Následne sa zúčastňoval pretekov Slovenského pohára v behu na lyžiach. Párkrát sa mu v žiackych kategóriách podarilo dostať na stupne víťazov. "Ešte ako žiakov základnej školy nás oslovil Marián Kazár (otec Mateja a Petra, pozn. red.), tréner klubu v Predajnej, či by sme nechceli skúsiť aj biatlon. Prvé preteky v letnom biatlone som absolvoval 10. júna 2017 v Prešove. Dodnes si pamätám, že som strieľal 4+4 a bol som osemnásty."

Odvtedy oba športy kombinoval dokopy. Neskôr k tomu pridal ešte aj skialpinizmus, v ktorom sa dostal aj na prvé medzinárodné podujatie, a to ME v španielskom Boi Taul (február 2022). Nestihol kvôli nim nominačné preteky na bežkársky EYOF. V lete 2022 bol potom na MS na kolieskových lyžiach už ako člen bežeckej aj skialpinistickej reprezentácie. V biatlonovej nie. "Na začiatku som si bol istý, že ma nikdy nemôže baviť viac biatlon ako bežecké lyžovanie. Napokon je to naopak. Streľba ma ťahá čoraz viac. Ale ešte predtým som si uvedomil, že v biatlone je oveľa väčší potenciál na výsledok."

V sezóne 22/23 vyhral hneď prvé preteky Slovenského pohára so streľbou 0+0 a začalo to byť zaujímavé. Ďalšie kolá ale pokazil strelecky a zároveň ešte nebežal dosť rýchlo na to, aby to nevadilo. Vyhral bežkársky slovenský pohár medzi mužmi aj juniormi a stal sa aj majstrom Slovenska v biatlone. Ako kadet ale nikdy nenastúpil za Slovensko v žiadnych biatlonových medzinárodných pretekoch. V súčasnej reprezentácii je jediným takýmto pretekárom. Všetci ostatní vyčnievali už ako kadeti a štartovali minimálne na MS či nejakom junior cupe.

"V sezóne 22/23 sa ale veľmi darilo Mišovi, keď získal striebro na EYOFe v biatlone a dostal sa aj na MS do Kazachstanu. Povedal som si preto po sezóne, že to tiež začnem brať vážne, pretože v tej dobe trénoval oveľa viac ako ja aj keď bol mladší. Následne som mal toto leto veľmi dobrú prípravu. Už sme boli napríklad aj v Livignu. Cítil som sa na lyžiach veľmi dobre," vraví. Cez nominačné preteky sa v decembri 2023 ako úplný nováčik dostal na prvé kolo juniorského IBU pohára zimy 23/24 do Pokljuky. Jeho rovesník a neskorší kamarát Jakub Borguľa mal už v tom čase 26 medzinárodných štartov.

Prvé preteky boli pre Šimona klasickou nováčikovskou daňou, keď hneď v ľahu urobil štyri chyby a bolo po všetkom. No zaujal bežeckým časom, a tak si veril. Na druhý deň nastúpil vo vytrvalostných pretekoch a absolútne šokoval biatlonový svet. S pomalou, ale veľmi precíznou streľbou 0+2+0+0 a po 22. bežáku sa mu podarilo skončiť na neuveriteľnom štvrtom mieste, a to štartoval s číslom 128. Takéto premiérové podujatie nezažil žiadny slovenský biatlonista za posledných 20 rokov. Potom už síce prišli tradičné problémy so streľbou a ku takému skvelému výsledku sa už nepriblížil, ale "smienko už bolo zasadené".

"Tým zlomovým momentom nebol u mňa paradoxne vlastný úspech, ale Mišov na tom EYOFe, pretože medaila z takéhoto obrovského podujatia je už niečo, čo vás vie extrémne motivovať. Po tej prvej sezóne som si už začal viac veriť a vravel si, že prečo sa neskúsiť pobiť o olympiádu, ktorá mala prísť o necelé dva roky." Problémom bolo, že druhá sezóna 24/25 nebola ideálna. Síce sa už v nej dokázal dostať na Svetový pohár (čo tiež žiadny Slovák pred ním nezažil, aby už v druhej medzinárodnej zime štartoval so svetovou špičkou), ale často ho zrádzala streľba a postupne mu dochádzala aj fyzická "para". V decembri v Geile na veľkom IBU pohári zajazdil deviaty bežecký čas vo vytrvalostných pretekoch na 20 km a skončil 22., čo bol tiež veľký šok, no nevyšli mu vrcholy a krátka mládežnícka kariéra sa skončila. 

Sezónu 25/26 už absolvoval ako stabilný člen tímu na SP, hoci stále sa nie a nie dostať do prvej polovice výsledkovej listiny. Dlho sa nemohol ani posunúť do vyšších štartových skupín, teda do šprintov a vytrvalostných pretekov vyrážal na rozbitom snehu v závere štartového poľa. V Oberhofe sa konečne ako-tak chytil 63. miestom a potom vo veľkom boji o OH na IBU Cupe v Osrblí zajazdil asi svoje životné preteky - 14. miesto v šprinte po streľbe 0+0. Na OH sa napokon dostal, ale ešte pred ňou stratil formu.

"Sezóna vyzerala slubne. V NMNM pred koncom januára sa ale tímom prehnala nejaká choroba. Spal som potom vo výške na Solisku a snažil sa si chorobu nepripúšťať, no nebol som na olympiáde úplne fit. S výsledkami na nej (82. a 75. miesto), samozrejme, nie som spokojný. Zatiaľ ma každú sezónu niekedy v okolí februára chytí choroba, z ktorej sa potom už do konca sezóny nedostanem naspäť do formy. Nerád sa však na to vyhováram. Je to niečo, s čím bojujú všetci... Tento rok by som sa tomu už veľmi chcel vyvarovať," avizuje.

Pozitívom pre Šimona bolo, že ho ako olympionika angažovalo Vojenské športové centrum Dukla. Prípravu na novú sezónu 26/27 mu však narušil vojenský výcvik, kde nemohol zďaleka plnohodnotne trénovať. "Som zvedavý, ako na tom budem hlavne na začiatku sezóny. Predsa len to boli dva mesiace bez systematického tréningu. Mám pocit, že som minimálne na rovnakej úrovni, čo sa behu týka, ako minulý rok, no to ukáže až vzájomné porovnanie s ostatnými Slovákmi a svetom. Strelecky sa cítim lepšie ako minulý rok, ale to tiež nechcem zakríknuť." Pochvaľuje si aj spoluprácu s novým trénerom Matejom Kazárom, s ktorým cestovali aj na nominačné preteky do Sjusjoenu v tomto týždni.

Čo Šimon a záľuby, alebo voľný čas? "V prvom rade som rád, že šport ako taký už je moje zamestnanie, no aj tak je to asi moje najväčšie hobby. Mimo biatlonu ma asi najviac baví skialpinizmus vo voľnom teréne. Ďalej aj ostatné športy ako napríklad cyklistika či lezenie. Mimo športu rád hrám šach a, samozremje, trávim čas so svojou priateľkou Baškou. Veľa svojho času som od detstva ešte strávil na našej farme. Ked sme sa presťahovali, začali sme najskôr chovať ovce. Tie sme neskôr predali a kúpili kravy a kone. Kráv už máme okolo 50 a koní 7. Väčšinou keď som doma a netrénujem, tak sa nájde nejaká práca tam," vysvetľuje Šimon Adamov, ktorý o pár dní oslávi 22. narodeniny a čaká ho druhá sezóna v mužskom biatlone. Doteraz nastúpil na jedenásť individuálnych štartov v pretekoch SP a ďalších šesť štafiet.