Od najväčšieho prekvapenia minulej zimy sa už tentoraz výsledky budú čakať. Profil Martina Maťka

Dnes už 21-ročný biatlonista s úväzkom vo Vojenskom športovom centre Dukla sa narodil 6. júla 2005 v Martine, no pochádza a aj vyrastal v Turanoch, teda mestečku medzi Ružomberkom a Martinom. "Ako malý chlapec som pozerával biatlon v televízii a veľmi sa mi tento šport páčil. Chcel som si to skúsiť. Nemal som ale prístup hneď ku vzduchovke, rodičia mi povedali, že základom je, aby som sa naučil lyžovať. Začínal som sa teda učiť jazdiť na bežkách asi keď som mal osem rokov. Veľmi rýchlo som sa aj zúčastnil svojich prvých pretekov a spomínam si, že som bol hneď tretí, čo nás vtedy strašne prekvapilo," spomína Martin a dodáva: "Nespomínam si presne, či som mal deväť, alebo už desať rokov, keď som sa prihlásil do prévho biatlonového klubu a začal sa pripravovať pod vedením Radoslava Cienika v ŠKP Martin. Bol som vtedy veľmi šťastný, že sa už môžem venovať biatlonu, a teda aj strieľať."

Nebolo to ale v tom období iba o jednom športe. Pohybovo nadaný chlapec sa venoval aj iným. Na základnej škole hrával futbal, florbal, skúšal atletiku aj tenis. Biatlon mu ale učaroval najviac. Zaujímavosťou je, že deti často nasledujú svojich rodičov, no Martinovi rodičia neboli športovcami. Mali ale vzťah k turistike a aktívnemu životnému štýlu. Bežkovala popri Martinovi aj jeho sestra.

Po prvej žiackej ére sa v rodine rozhodovali, kam Martin pôjde na strednú školu. Chcel sa venovať biatlonu, takže sa klasicky rozhodoval medzi dvoma školami, ktoré majú biatlon priamo vo svojom zameraní - Športovým gymnáziom Železiarní Podbrezová a Športovým klubom polície pri Strednej športovej škole v Banskej Bystrici. Po dlhšom zvažovaní si vybral druhú možnosť, odišiel z domu už ako 15-ročný na internát a pri prerozdeľovaní športovcov pripadol do skupiny Natálii Otčenášovej.

Manželka Martina Otčenáša a bývalá úspešná ukrajinská reprezentantka Maťka viedla štyri roky. Razila teóriu, že na medzinárodné preteky majú mladší dorastenci čas a Martin sa do reprezentácie netlačil. Ak nerátame prvé skusy na OH mládeže, na prvé skutočné IBU podujatie - junior cup v Jakuszyciach, sa postavil až v januári 2024 ako 18-ročný. Napríklad Ema Kapustová, či súčasní dorastenci Oliver Gajdošovci alebo Ján Kováč mali pri svojich debutoch len 16 rokov. "Bola to súhra viacerých okolností. Výkonnosť som aj mal, ale nikdy si to nesadlo so streľbou. Tiež som musel dozrieť fyzicky aj mentálne."
 

Od úvodu medzinárodnej kariéry vedel zajazdiť aj pekné výsledky, napríklad 12. miesto na MEJ, alebo 19. na kadetských MS, no to boli svetlé momenty s dobrou streľbou v mori všelijakých výbuchov. "Je to tak, že prvé roky som mal úplne nevyspytateľnú streľbu. Strieľal som bežne nuly aj trojky, často v rovnakých pretekoch, takže som krúžil veľmi veľa trestných kôl a padal dozadu," spomína. Po skončení strednej školy ho už pred sezónou 24/25 plnohodnotne začal trénovať Martin Otčenáš. Prvá juniorská zima nebola jednoduchá, konkurencia silná. Svetlým momentom bolo piate miesto na juniorskom IBU pohári v Gomse vo veľmi divokých veterných pretekoch. Inak jazdil solídne, ale nebol blízko Top 10. Mal iba 71 % úspešnosť streľby.

V minulej sezóne vyletel hore. Bol stále junior, všetci si mysleli, že by na novembrových nominačkách mohol zabojovať o účasť v seniorskom IBU pohári, no Martin prekvapil, keď mu chýbalo iba pár sekúnd, aby porazil Ischakova a nominoval sa až na Svetový pohár, čo bolo v tom momente priam šokujúce. Ešte viac sa to umocnilo potom, keď si na prvom IBU pohári v 139-člennej konkurencii vybojoval 54. a 53. miesto, hoci nenuloval a pri marazme Tomáša Sklenárika sa posunul do prvej ligy. Tam začal zle ako to u nováčika býva, ale Sklenárik, Cesnek ani Ischakov sa príliš nechytali, a tak dostal šancu aj v Oberhofe, a tam to prišlo.

Konečne prišla dobrá streľba 0+1 v šprinte a už na tretí pokus sa prvý raz dostal do stíhacích pretekov Svetového pohára. Na slovenské pomery je to niečo neslýchané. V tej stíhačke úžasne bojoval, posúval sa hore a napokon obsadil 39. miesto. Stal sa vôbec prvým slovenským juniorom mužom, ktorý kedy bodoval v najvyššej lige. Navyše sa mu to podarilo pri neuveriteľnom iba štvrtom pokuse, čo je ďalší historický unikát v novodobej ére tohto športu na Slovensku. Po roku 2000 sa to skôr podarilo iba Nasti Kuzminovej, čo je ale veľmi špecifický prípad...

Boj o pozíciu tímovej dvojky a účasť na ZOH napokon tesne prehral so Šimonom Adamovom, ale už o pár dní na to získal na juniorských ME v Imatre striebornú medailu v šprinte. Výborne pripravený prišiel aj na MS, kde sa ale veľmi zlými položkami od medaily odpálil. Mal ale na ňu, veď v šprinte s 0+3 skončil len tesne štvrtý. V závere zimy ešte dostal priestor na návrat do kolotoča SP a v Otepää bol súčasťou ďalšej historickej miešanej štafety, ktorá skončila štvrtá a následne na Holmenkollene opäť zabodoval za 39. miesto.

Bola to priam úžasná sezóna napriek tomu, že štyrikrát zažil aj niečo ako blackout, keď nemohol dýchať a musel zastať na trati. Tímu v Ruhpoldingu, Imatre či Arberi nebolo všetko jedno, no lekári našťastie na nič vážne neprišli. "Určite som v príprave na minulú sezónu trénoval viac ako predtým. Tiež to bolo v skupine s Nasťou, čo mi určite pomohlo. Tiež som zlepšil streľbu a bol stabilnejší, takže spojilo sa viacero vecí dokopy," reportuje.  
 
Stále sme ale v tej streľbe videli nedostatky. Mal až osem položiek s tromi a viac chybami, čo je na pretekára, ktorý sa chce celú zimu pohybovať vo SP veľmi veľa. Pracoval na tom? "Nemôžem povedať, že budem už strieľať len 0+0, ale každé preteky chcem psychicky všetko kontrolovať tak, aby som nerobil zbrklé či hlúpe chyby. Menil som pažbu a ešte sa s ňou zžívam, ale dosť som pracoval na tom, aby som strieľal lepšie." 
 

Dala mu minulá zima nádej a veľkú motiváciu, že môže dosiahnuť veľké veci? Robil preto aj niečo v príprave inak ako v minulosti? "Minula sezóna bola pre mňa naozaj zaujímavá. Nečakal som, že by som mohol až tak vyletieť, ale veril som si. Hlavne medzi juniormi som vedel, že na to mám a potom už keď som bol aj v hre o ZOH, tak som tomu dával 101 %, a to možno už bolo aj nad moje fyzické možnosti. Prišli potom tie moje 'vypnutia'. Dúfam, že tie už sú vyriešené. Toto leto som napríklad viac času trávil s fyzioterapeutom. Verím, že všetko do seba zapadne a bude to dobrá sezóna."

Minulý rok sa pripravoval ako jediný muž v ženskej tréningovej skupine, takže túto jar prišla veľká zmena, keď sa začlenil do tímu Jindřicha Šikolu. Ako vníma nový kolektív a množstvom mladých chalanov okolo seba? "Tréningová skupina mi sadla veľmi dobre. Je to fajn byť jedna veľká skupina. Možno iba škoda, že tam nie sme úplne všetci. Všetci sme si výborne sadli a posúvali sme sa na každom tréningu," opisuje Martin.

Ako sme písali, veľmi rýchlo pokoril dôležité méty ako prvá stíhačka či prvé body alebo úspech so štafetou vo SP. Aj veľmi nádejní Slováci v minulosti takéto záležitosti nedosiahli za prvé dve či tri sezóny. Maťko to už má za tebou. Aké sú teda jeho ďalšie méty? "Určite chcem čo najlepšie pretekať na SP, byť stabilne v stíhačke, ale aj častejšie bodovať. Nedá sa asi čakať, že už budem behávať okolo Top 20, ale veľmi verím tomu, že ak si všetko v ten pravý deň sadne, dokážem "sa pozrieť" aj takto vysoko. Uvidíme."

Martin Maťko voľný čas rád trávi s kamarátmi a priateľkou, aj keď je ich vzťah komplikovaný pre fakt, že je ukrajinskou reprezentantkou, teda nemôžu byť spolu až tak často. Fungujú viac-menej na diaľku. Martin sa aj preto snaží učiť ukrajinský jazyk a teší sa, keď sa náhodou stretnú na nejakom sústredení, alebo pretekoch. Rád si zahrá počítačové hry, pozerá filmy. Študuje na UMB v Banskej Bystrici trénerstvo a je v treťom ročníku.