Centrum zimy Kórejského polostrova a robotický Pchjongčchang sa teší na olympiádu

Juhokórejský Pjongčang bude o rok tretím ázijským mestom, v ktorom sa uskutočnia ZOH. Prvým bolo japonské Sapporo v roku 1972 a druhým v roku 1998 Nagano, na ktoré majú asi tie najkrajšie spomienky českí hokejoví reprezentanti, ale aj celé Česko. Pchjongčhangu bolo toto privilégium udelené v roku 2011 v juhoafrickom Durbane. Bojoval oň už dvakrát, no v roku 2010 ho pokoril v hlasovaní Vancouver a o štyri roky neskôr ukázali prstom na Soči. Do tretice sa to ale už 44-tisícovému mestu podarilo a v hlasovaní poraziť nemecký Mníchov a francúzske Annecy aj vďaka tomu, že posledné dejisko bolo európske. Krátku exkurziu do histórie olympiád ukončíme tým, že Juhokórejská republika už olympiádu raz zažila. Bola to olympiáda letná a konala sa v hlavnom meste štátu v Soule. Skôr narodení si spomínajú na Miloš Mečířa a jeho triumf na tenisovom turnaji vo dvojhre.

 

Ale spať k Pchjongčhangu. Mesto má skoro rovnaký názov ako hlavné mesto KĽDR Pchjongjang. Ktovie ako by vyzerali olympijské hry v Severnej Kórei... Juhokórejské mesto leží v provincii Kangwon, ktorá vznikla na sklonku II. svetovej vojny, potom ako sa Kórejský polostrov rozdelil na dve časti. V súčasnosti má približne milión a pol obyvateľov a dominantným prvkom je pohorie Tchebek. Ide o najväčšie pohorie na polostrove vôbec. Jeho najvyšším štítom je Soroksan, ktorý by svojimi 1700 metrami nad morom zapadol na Slovensku čo sa výšky týka iba do tatranského priemeru. Turisti tu ale obdivujú vraj nedotknutú prírodu.

 

 

Priemerná nadmorská výška mesta je 750 metrov nad morom a veľkú časť územia tvoria hory. Relatívne vysoko položené miesto s chladnými zimami a príjemnými letami je ideálne pre športové radovánky na snehu. Celá ekonomika oblasti je postavená hlavne na lyžiarskom turizme, aj keď sa tu objavia tiež nadšenci budhistických chrámov a obdivujú ten miestny, ktorý sa volá Woldžongsa. Lyžiarskych stredísk tu nájdeme pochopiteľne viacero, no spomenieme dve. Prvým je Jongpchjong. Ide o najväčšie stredisko a zaujímavé na ňom je to, že jeden z vlastníkov je Cirkev zjednotenia, ktorú založil Son-Mjong mun. V posledných rokoch je ale dosť stratové. Druhým a známejším je stredisko Alpensia. Práve tu sa v roku 2018 uskutoční väčšina športových zápolení od biatlonu cez severskú kombináciu a behu na lyžiach až po skeleton či sánkovanie. Tiež tu bude mať sídlo olympijská dedina. Pjongčang sa dušuje, že jeho olympiáda bude tou najlepšou akú svet kedy videl. Majú mu k tomu pomôcť rôzne "technologické vychytávky", ale tiež vysokorýchlostná vlaková trať, ktorá by ho mala spojiť so 150 kilometrov vzdialeným Soulom len za 50 minút!

 

Areál bol postavený v toku 1998, ale na medzinárodnom poli neplnil takmer žiadnu funkciu. Zmenilo sa to až v roku 2007, keď bol zrekonštruovaný, a stal sa súčasťou moderného športového komplexu Alpensia Biathlon Center. Za motiváciou vybudovať podobný biatlonový stánok bola práve ambícia Pjongčangu usporiadať olympijské hry. Zainvestovala aj do usporiadania MS pred ôsmimi rokmi, aby si pripísali dôležitú čiarku. Generálkou na OH je práve tento svetový pohár, ktorý sem zavíta len po druhý raz v histórii.

 

 

Scenéria Alpensia Biathlon Center (© Petr Slavík, Český biatlon)

 

Stredisko sa nachádza v nadmorskej výške 700 metrov a poskytuje priestor pre 4500 sediacich divákov, plus na státie je k dispozícii ďalších 3000 miest. Prvé veľké preteky sa tu odohrali v sezóne 2007/2008, keď sem hneď zavítala najvyššia liga. V šprintoch a stíhačkách sa presadili takí biatlonisti ako Neunerová či Greis, na svoje víťazstvo v šprinte si zaspomína Emil Hegle Svendsen, hoci tu tentoraz nepricestoval.

V nasledujúcej sezóne sa v Pjongčangu uskutočnila ešte väčšia slávnosť, majstrovstvá sveta. V mužskej časti bol dominantný Ole Einar Björndalen, ktorý získal tri zlaté individuálne medaily, a bol aj členom víťaznej mužskej štafety. Medzi ženami bola úspešná nemecká pretekárka Kati Wilhelmová, ktorá získala dve zlaté medaily v individuálnych disciplínach, a dva cenné kovy vybojovala aj Oľga Zaitsevová, ktorá bola najrýchlejšia v masovom štarte, plus sa postavila na najvyšší stupienok aj v ženskej štafete.

Zo slovenských pretekárov má na juhokórejské stredisko najlepšie spomienky Anastázia Kuzminová, ktorá na MS získala v pretekoch s hromadným štartom striebornú medailu. A okrem toho obsadila v šprinte siedmu priečku. Najlepší mužský výkon tu dosiahol Pavol Hurajt, ktorý na svetovom šampionáte obsadil v šprinte dvadsiatu priečku. Jana Gereková tú sezónu kvôli zdravotným problémom vynechávala.