Čítate prvý diel obnoveného seriálu o zákulisí biatlonových stredísk, ktorý vypracovala naša bývalá reprezentantka a piata najúspešnejšia biatlonistka histórie Jana Daubnerová. Ešte ako Gereková absolvovala 253 pretekov Svetového pohára, v ktorých získala 1829 bodov. V súčasnosti už ako trénerka doviedla Jakuba Borguľu k dvom titulom dorasteneckého majstra sveta. Janka tak má množstvo zážitkov z návštev tradičných stredík svetového biatlonu. Dnes sa podalí s Vami o tie zo Švédska.
Östersund je jedno zo stredísk, kde sme sa nikdy nemohli tešiť z dvoch vecí - bohatej návštevnosti divákov a dobrého jedla. Aj keď sa švédske stredisko môže pochváliť pekným štadiónom, švédski fanúšikovia inklinujú skôr k hokeju, nie k biatlonu. Treba však uznať, že v posledných rokoch sa to mierne zlepšuje najmä zásluhou skvelých výsledkov ich pretekárov. No žiadne davy v desiatkach tisíc priaznivcov na tribúnach nečakajte. Pozitívom je ale jeho poloha. Je to jedno z mála biatlonových stredísk, ktoré nie je situované takpovediac „na konci sveta, v divočine“, ale je súčasťou veľmi pekného mesta s takmer 50 000 obyvateľmi (a predsa je fanúšikov poskromne). V predvianočný čas nám aj krátka vychádzka do nákupného centra padla vhod. Vianočný darček zo švédska potešil nejedného blízkeho.
| Štadión v Östersunde (© Igor Stančík) |
V Östersunde sme zvyknutí na pomerne veľké výkyvy počasia. Za tie roky som sa len niekoľkokrát tešila zo zasneženej krajinky a prírodného snehu na trati. Paradoxne pri aktuálnej návšteve ho majú poriadne hodne. Poväčšine sa organizátori mohli spoľahnúť len na odložené zásoby snehu z minulého roka. Je to aj daň za skorý termín SP. IBU je vďačné, že vôbec má spoľahlivé stredisko, kde sa dá jazdiť už v novembri. Často sa však stávalo, že ako rozvážali sneh, rozvážali ho spolu s pilinami a štrkom, na ktorom ho skladovali. Takže sme často pár lyží poznačili. Ako sa prechádza, alebo skôr neprechádza, zľadovatenou ľavotočivou zákrutou, videnou aj v televíznych prenosoch, vám môže porozprávať aj Natália Prekopová... V priekope sme sa počas kontrolného tréningu stretli obe. Naty sa dostala ešte ďalej, určite vám bude vedieť popísať priestory v mestskej nemocnici. A Maťo Kazár vám zase porovná kvalitu zubnej výplne, ak je aplikovaná švédskym zubným technikom.
V blízkosti mesta je veľké jazero, ktoré ovplyvňovalo aj počasie počas pretekov. Ak sme v Östersunde zastihli mráz, vlhkosť ešte znižovala pocitovú teplotu, ktorá často klesla aj pod -15°C. V prípade, že sme stihli teplé počasie, na strelnici sme zase zápasili s vetrom. Ale spomínam si aj na ideálne počasie - výborné snehové podmienky, bezvetrie na strelnici, zimná idylka (asi tak jedenkrát! 
). Mojím najlepším umiestnením v Östersunde je 6. miesto zo šprintu v decembri 2012. Strieľala som 0+1. Získané body do celkového hodnotenia SP znamenali úspešný vstup do sezóny. Östersund je naozaj vhodný na naladenie sa pred náročnou sezónou.
). Mojím najlepším umiestnením v Östersunde je 6. miesto zo šprintu v decembri 2012. Strieľala som 0+1. Získané body do celkového hodnotenia SP znamenali úspešný vstup do sezóny. Östersund je naozaj vhodný na naladenie sa pred náročnou sezónou.
| Strelnica v Östersunde (© Petr Slavík) |
Sever je vôbec tmavý. Ráno sme vstávali za tmy, na preteky sme šli za tmy, v lepšom prípade za šera, z pretekov sme sa vrátili opäť po tme. Štarty pretekov sú v Östersunde väčšinou načasované v poobedných a podvečerných hodinách. Ak sa idú dve súťaže rovnaký deň, druhá sa už nemá šancu skončiť za denného svetla. Umelé osvetlenie na štadióne ale býva zapnuté aj napoludnie. Aj preto som koniec prvého kola SP vždy vnímala ako vytúžený návrat za slnkom do strednej Európy. Keďže zimná sezóna začínala prvým kolom SP takmer vždy na severe Európy, poväčšine práve v Östersudne, aj sústredenie na novembrovom snehu sme tiež plánovali v severnej časti Európy. Takže sme tu strávili spolu aj viac ako štyri týždne. To je rovnaký prípad aj pre aktuálnu sezónu, keď sa naša reprezentácia pripravovala v Idre, teda druhom švédskom stredisku, kde sa jazdievajú podujatia IBU.
Pre mňa sa Östersund, okrem „otváracieho sveťáku“, stal aj miestom, kde som pravidelne oslavovala svoje narodeniny. Jeden rok, neviem už presne ktorý, som si na oslavu ušetrila domácu klobásku. V tíme nie je jediný človek, ktorý by takou pochúťkou, po štyroch týždňoch strávených na švédskej strave, pohrdol. No nebolo ju kde uvariť. Každá izba nášho hotela ale bola vybavená rýchlovarnou kanvicou a keďže nebola iná možnosť, klobásku sme uvarili v kanvici na vodu. Na izbe som vtedy bývala s Terkou Poliakovou a kto ju pozná, uverí, že tento nápad sa jej ihneď pozdával. Klobáska bola výborná, v izbe sme cítili jej vôňu ešte asi tri dni, kanvicu som čistila mydlom na ruky. No nasledujúci rok už vo výbave izby chýbala. Hm...
| Štadión v Östersunde (© Igor Stančík) |
Za tie roky, čo som pretekala, som otestovala pohodlie asi troch ubytovacích zariadení. Za spomenutie stojí camping, ktorý sa stal našim útočiskom na pár nocí po tom, čo sme sa do Östersundu presunuli o pár dní skôr pre nepriaznivé snehové podmienky, ak si dobre pamätám, tiež z Idre. Bývali sme pod strechou drevenej chatky vhodnej na núdzové prichýlenie partie mladých ľudí počas augustového výdatného dažďa, ktorým práve napršalo do kotlíkového guľášu. Ale nie v novembri! Dôkazom boli poschodové drevené prične, na ktorých sa snažil nájsť pohodlie aj náš dvojmetrový masér Braňo. O nadšení kuchára Jožka z kuchynského kútiku nebudem ani písať, citované slová by neboli vhodné uverejnenia. Komfort ubytovania až nápadne pripomínal pioniersky tábor z čias nedávno minulých. Pripomínam, že išlo o výnimočnú situáciu a rozhodne v takýchto ubytovacích priestoroch počas pretekov nebývame.
Prečo sme niekoľko nocí strávili v tom nemenovanom campingu neviem a ani už nechcem vedieť. Ubytovanie v hoteli počas programu svetového pohára bolo samozrejme na inej úrovni, aj keď nikdy sme nehľadali luxus a ani na neho nemali financie. Pre mňa bolo vždy dôležité, aby som mala na izbe čisto a teplo. A tieto dve podmienky spĺňali oba hotely, v ktorých sme bývali. Niekedy sa ale stávalo, že sme bývali v dvoch budovách a časť tímu musela na raňajky či večeru prej vo fujavici cez ulicu. Nebolo to veľmi príjemné. Zaujímavosťou ale je, že na severe napríklad nenájdete v hotelovej izbe priestrannú skriňu. Iste pochopíte, že pre športovca to môže byť trochu nekomfortné.
| Štadión v Östersunde (© Igor Stančík) |
A vrátim sa ešte nakrátko ku spomínanej strave. Podľa mňa, keď Švéd navštívi slovenskú, taliansku, českú alebo inú „nie severskú“ reštauráciu, zažijú jeho chuťové bunky nevídaný šok! Švédske raňajky sú ešte prijateľné. Typickým je suchý knäckebrot „drevovláknitá doska na jedenie - foršta“, ako to nazval môj dnes už manžel Lukáš. S ich trochu slanastým maslom a medom je celkom jedlá. Inak som si pochutila bežne aj na palacinkách, na vajíčkach aj slaninke. Najviac mi chýbal náš chlieb, ten je bezkonkurenčný. Obedy ani večere neponúkali nejaký výnimočný gastronomický zážitok. Jedli sme vyslovene tak, aby sme „neumreli od hladu“
, no to tiež nie je pre vrcholového športovca ideálne. Guľky z mletého sobieho mäsa som si na tanier nikdy nepridala.Napriek mnohým spomínaným negatívam patrí Östersund medzi moje obľúbené strediská a rovnaké to je v našom tíme doteraz. Asi preto, že som sa po dlhom a náročnom tréningovom období tešila na preteky, keďže tu vždy sezóna začína. Dlhé roky sa Svetový pohár začínal vytrvalostnými pretekmi, no v poslednom období vymysleli na úvod miešané štafety, čím sa ešte zvýšilo vzrušenie z prvého štartu. Rozmýšľam ako rozmýšľam, ale nenachádzam vhodné slová, akými opísať pocity, ktoré mnou kývali na štarte v prvých pretekoch v sezóne. Môžete mať v živote odbehnutých tisíc pretekov, ale ten prvý v sezóne je stále tak trochu „premiérovým“!
